Zvonce sú pre baču, ktorý vedie svoje stádo, nepostrádateľné, tak ako palica a dobrý ovčiarsky pes. „Vďaka nim som vždy vedel, kde mám moje ovečky. Keď sa niektorá zatúlala, stačilo ísť za hlasom zvonca. Kupovali sme len také zvonce, ktoré mali pekný zvuk. Každý znel ináč. Líšili sa tvarom, aj zvukom,“ tvrdí Ján Kučerák. Býva v Českom Brezove a vlastní unikátnu zbierku zvoncov - 130 liatych a 25 plechových.
„Bol by som ich mal už aj viac, ale keď som sa oženil, prvú zbierku som predal. 50 kusov za rovných 5000 korún. Najstarší zvonec pochádza z roku 1830, ale mám aj „koniarika“ z Paríža. Okolo Jelšavy žili chýrni remeselníci. Tí vám vedeli zhotoviť také zvonce, že ich bolo radosť počúvať. Ale už pomaly vymierajú. Majstri boli pri ich ladení precízni. Boli k tomu potrebné nielen skúsenosti, ale aj dobrý hudobný sluch. Škoda, že si väčšina z nich tajomstvo ladenia odniesla do hrobu,“ zamudruje zberateľ.
Má 56 rokov a jeho snom je rozšíriť zbierku na dvesto kusov. Pri jeho záľube mu pomáha celá rodina. Lásku k zvoncom, najmä k tým ovčím, získal v detstve. Už keď mal desať rokov, pomáhal rodičom pri ovciach. Neskoršie robil baču. V jeho zbierke nájdete aj kravské a konské zvonce. Sú oveľa ťažšie ako tie pre ovce.
Autor: Z. Suráková