Ľudské utrpenie, plač a smrť nevinných. Stále žijú medzi nami ľudia, ktorí na vlastnej koži zažili „zverstvá“ fašizmu. Ľudmila Havrľová mala iba 8 rokov, keď bola 6. augusta 1942 odvlečená s rodičmi a súrodencami do koncentračného tábora v Letoch pri Písku. „Bývali sme v Prahe. Otec bol podnikateľ. Predával kone, vyrábal postroje, obuv a kabáty. Jedného dňa išiel predávať tovar. Za koňmi sme mali pripojené dve maringotky. V jednej bol tovar a v druhej sme na cestách prespávali. Zastavili nás Nemci. Začali otca podozrievať a zobrali ho na gestapo. Čakali sme až do večera. Medzitým nám všetko zobrali. Večer nás odviezli do stodoly, v ktorej bolo ďalších asi 200 ľudí. Strážili nás vojaci so samopalmi. Kto sa pokúsil odtiaľ ujsť, bol okamžite zastrelený,“ spomína Ľ. Havrľová.
V tom veku si ešte neuvedomovala, čo sa vlastne deje. Jej otca Nemci hodili do stodoly celého skrvaveného. Potom všetkých naložili do nákladného vlaku pre dobytok a odviezli do Letov pri Písku. „Čakali sme na transport do Osvienčimu. Prvých odvliekli rodičov s najstaršími bratmi a sestrami, ktorí mali rodiny. Keď mamu s otcom odvážali, povedali nám, že sa idú kúpať a niečo nakúpiť. Mama nás utešovala, že sa ešte vráti. V Osvienčime ich bez zápisu poslali rovno do plynu,“ hovorí so slzami v očiach pani Ľudmila. V tábore nemali žiadnu hygienu. Ráno dostávali čiernu kávu, kúsok suchého chleba. Na obed kapustu, v ktorej plávali červíky a k tomu zhnité zemiaky. Večerou im bol nezjedený obed.
„Od plynu nás zachránila ďalšia skaza. Naočkovali nás týfusom a potom skúšali liečiť. Zomreli tisíce ľudí. Hromadne ich pochovávali vo veľkých jamách a zasypávali vápnom. Keď nás mali odviezť do Osvienčimu, zrazu sa v Poľsku zľakli týfusu práve Nemci. Vtedy rozpustili náš tábor v Letoch. Ani neviem, kto nás dostal do Brna. Po vojne nás 3 roky liečil lekár, ktorý bol taktiež v koncentračnom tábore. Poznal, akými chorobami nás Nemci infikovali,“ dodala Ľ. Havrľová.
S manželom, ktorý pochádzal z Lučenca, sa spoznala v Prahe. Zobrali sa a odsťahovali do Lučenca. On už nežije. Na konci rozprávania sa jej opäť tlačili slzy do očí: „Neprajem to nikomu zažiť. Kto to utrpenie a ponižovanie neprežil, ten neuverí. Ľudia by mali byť radi, že je mier. Že sa môžu pohybovať, zarobiť, kúpiť si chlieb. Ku zlu vedie ľudstvo, chamtivosť a honba za peniazmi. Čím viac ich majú, tým viac túžia po bohatstve,“ povedala Ľ. Havrľová. Spomínala na ťažké dni, ktoré prežila. Zabudnúť na tábor v Letoch, ako aj na podobné tábory, by znamenalo zabudnúť na vojnu. A tým aj na hodnoty, proti ktorým bola najstrašnejšia vojna v dejinách ľudstva vedená.
