Odmalička ho lákali motory, ale nie so štyrmi kolesami. „Stále ma priťahuje lietanie na vrtuľníku, ale kurz stojí 200-tisíc korún. Nikdy ma nebavilo žiť na jednom mieste. Autobusom jazdím trinásť rokov. Za volantom som spoznal celú Európu. Za rok prejdem toľko kilometrov, akoby som obišiel trikrát celú zemeguľu,“ povedal P. Žigo. Keď začínal, nevedel o autobuse a motoroch takmer nič. Zaúčal ho Alexander Šurányi. Vďaka jemu spoznal Ondrej každú časť motora, ale aj k vzťah k poriadku a čistote, ktoré k povolaniu vodiča patria. Na cestách už zažil kadečo. „V Albánsku som si pomýlil toalety s parlamentom. Hneď na mňa vybehli so samopalom a takmer ma zastrelili. Je to krajina biedy a chudoby. Ich cesty sú rozbité. Deti od nás žobrali cukríky a jedlo. Hádzali sa mi pod autobus, vraj u nás je Amerika. Taxikári vozia zákazníkov na vozoch so somármi. Je to mesačná krajina,“ tvrdí O. Žigo. Cestujúci sú rôzni. Dajú sa odhadnúť už pohľadom do očí. Najhoršie sú vraj mladé dievčatá. Podľa slov Ondreja je to vesmírna mládež. „Pred polrokom som išiel pravidelnou linkou do Bratislavy. V Žiari nad Hronom nasadli tri dievčatá. Nemali ešte ani 18 rokov. V zrkadle som videl, že si niečo nahrievajú na lyžičke. Zastal som a zakričal na ne. Pohrozil som im, že zavolám políciu. Mali so sebou striekačky a ihly. Nevedel som, že ich schovali pod poťahy. Na druhý deň si mladá dievčina sadla priamo na ihlu a odpadla. Musel som ísť do nemocnice,“ hovorí O. Žigo. Na cestách zažil aj veľa pekných chvíľ. Bolo to so zájazdmi, najmä do Grécka, Talianska, Chorvátska. „Veľmi sa mi páči v Grécku. Žijú tam úprimní ľudia. V Taliansku som peši vyšiel na sopku Etnu. Bol som iba 600 metrov od krátera. Nemal som čo piť, tak som si dal do úst sneh, ale bolo v ňom cítiť síru. A v Benátkach som už bol 72-krát. Mojim snom je ísť do Jeruzalema,“ tvrdí Ondrej. Podľa jeho slov je dnes stále agresívnejšia premávka. Vždy, keď si sadne za volant, nevie, či sa vráti domov. „Na cestách pribúdajú kríže. Pred dvomi týždňami som sa vracal z Bratislavy. V Kriváni som sa stretal s kamiónom, ktorý vrazil do Avie. V nej našli smrť moji kamaráti z Haliče. Keby som bol možno trochu meškal, dali by prednosť mne. Možno by dnes boli žili. Osud. Úsek smrti je teraz práve na úseku od Zvolena po Lučenec,“ hovorí Ondrej Žigo. Veľa vodičov nadáva na dopravnú políciu v Lučenci. Práve Ondrej tvrdí, že vďaka Vladimírovi Markovi sa zvýšila bezpečnosť na cestách. Málokto si uvedomuje, že ľudský život sa dá stratiť v zlomku sekundy, ale naspäť ho už nevráti nikto.
