„Už ako malá som držala v ruke štetec ako profesionál. Chodila som aj na výtvarnú, no ani neviem, prečo som to nechala. Neskôr som sa vydala, porodila tri dcéry a keď som to chcela zvládnuť, musela som sa veru poriadne obracať. Na maľovanie mi veľa času nezostávalo. Na dôchodku som však svoju túžbu nevládala ďalej potláčať. Začala som maľovať. Je tomu už desať rokov a ja stále neviem prestať. Veľakrát som si povedala, že skončím, no nedá sa. Je to ako droga. Najväčším relaxom je pre mňa práve maľovanie,“ tvrdí maliarka.
Najväčšiu podporu nachádza u svojho manžela, ktorý tvrdí, že by nenakreslil ani dve rovné čiary. „Veľa mi pomáha, vyrábal aj rámiky na moje obrazy. Sem-tam moje diela aj skritizuje, no to ja nemám rada. Keď sa zavriem vo svojej izbičke, vie, že ma nemá vyrušovať. Aj navarí, ale vždy len guľáš,“ smeje sa maliarka. Najradšej maľuje krajinky a portréty. Jej štetcom prešli tváre mnohých Lučenčanov. Zveční všetko, čo sa jej páči.
„Všade chodím s fotoaparátom. Keď ma niečo zaujme, odfotím si to a potom maľujem. Veľakrát sa mi stalo, že som v noci dostala nápad, vstala som a musela som maľovať. Občas sa pustím aj do moderného umenia. Jeden z takých obrazov – lebka, ktorú stvárňujú dve ženy, sa zapáčil aj Kvetke Horváthovej. Je to nevesta mojej sestry. Rada by som ju namaľovala ako nevestu,“ hovorí Agnesa.
