Článok pokračuje pod video reklamou
„Všetko má oveľa hlbší rámec, ako si to dokážeme vysvetliť. Môj Ďurko sa nemal dožiť ani rôčka. Tvrdil to nie jeden, ale najmenej tucet lekárov. Okolo seba som roky počula len jedno strašné slovo: Zomrie! Zmýlili sa! Život mieša karty v maličkostiach! Môj syn má dnes 42 rokov. Zubatú sme spoločnými silami oklamali,“ tvrdí 82-ročná Mária Vicianová. Býva v Lučenci a stará sa o postihnutého syna.
VIAC UŽ PRE NEHO UROBIŤ NEMÔŽEME
Keď sa Mária dozvedela, že je tehotná, potešila sa. Rázna žena nič nechcela ponechať na náhodu. Chystala výbavičku pre maličké a syna Emila pripravovala na to, že bude mať bračeka alebo sestričku. K zavŕšeniu príbehu šťastnej rodinky už chýbalo len to vytúžené dieťatko. Na svet sa začalo hlásiť 6. októbra 1962.
„Už ráno mi odtiekla plodová voda. No kontrakcie neprichádzali. Čas bežal a mňa po prvý raz pochytila zlá predtucha. No napokon som porodila,“ spomína Mária. Namiesto kriku novorodenca však počula v sále iba nervózny hlas doktorka. „Stav môjho syna sa každou minútou zhoršoval. Okolo seba som počúvala len to, čo mu nefunguje. Srdiečko mu pracovalo na polovičný výkon, chýbali mu črievka, bol bledý, ťažko dýchal, mal poškodený mozog, no plakať som ho nepočula. Nasledovali nekonečne dlhé operácie. Potom prišla najťažšia chvíľa. Lekár nám ho dal domov so slovami, že viac už nemôžu pre neho urobiť,“ aj po rokoch sa jej zachvie hlas a do očí jej vystúpia slzy.
STAL SA ZÁZRAK, CHLAPČA PREŽILO
Nezostávalo jej nič iné, len si svoj batôžtek šťastia i bôľu odniesť domov. Prebdela pri synovom lôžku dni aj noci. Chodila okolo neho po špičkách a keď sa jej už zdalo, že nedýcha, prosila Boha, aby sa zľutoval a nechal ho žiť. „Srdce mi našepkávalo, že sa stane zázrak a zubatá si po Ďurka nepríde. No boli chvíle, keď som o tom pochybovala. Nečudujte sa mi, každý mi opakoval, že zomrie a on bol taký krehký. V jeho kartotéke pribúdali nové a nové vady. No čím viacej ich bolo, o to húževnatejšie bojoval môj syn o prežitie,“ hovorí Ďurkova mamka. Stal sa zázrak. Chlapec nezomrel. Nerozprával síce, ale keď mal tri roky, spravil prvé krôčiky.
ZMIERILI SA S OSUDOM
Mária pátrala po ľuďoch, ktorí by mohli jej synovi pomôcť. No nakoniec sa musela zmieriť s tým, že Ďurko nebude rozprávať, po celý život bude nosiť plienky a poškodený mozog sa tiež nedá vyliečiť. Bývali neďaleko lučenskej konzervárne. Na okolí nepoznala nikoho, kto by sa staral o postihnuté dieťa. „Našťastie sme mali dobrých susedov. Ďurka mal každý rád. Staršie deti ho nosili na rukách. Poznali ho odmalička. Vedeli, že je chorý. Neposmievali sa mu. Potom sme sa však presťahovali do „Čínskeho múru“. Museli sme bojovať s predsudkami a ľudskou zlobou. Našli sa takí, ktorí na môjho syna pozerali ako na mrzáka. Posmievali sa mu a robili mu zle. Ďurko nevie rozprávať. Neovláda ani posunkovú reč. Dorozumievame sa očami. Viem, keď je šťastný, aj keď je smutný. No ja som vďačná za každý deň, ktorý sme spolu,“ usmeje sa Mária Vicianová.
DENNE PERIE PLIENKY
Ďurkov otec zomrel pred 8 rokmi. Aj mama si uvedomuje, že už nie je najmladšia. „Mám 82 rokov. Hoci mi už zdravie neslúži najlepšie, každý deň periem plienky. V pračke by sa tak dobre neoprali. Ďurko nemá rád pampersky. Vraj ho šúchajú. Syn si rád popapká. Najradšej má rezne. Pripraví mi strúhanku, vajíčka, aj mäso vyberie. Viete, aký je pri tom šťastný? No mali by ste ho vidieť, ako sa zatvári, keď mu nachystám napríklad karfiol s vajíčkami. Keď už nevládzem, pozriem sa na neho a pomyslím si, koľko si toho musel vytrpieť on. Syn mi dáva silu vstať a ísť ďalej. Nikdy by som ho nedala do ústavu. Keď mal štyri roky, stratil sa. Policajti ho odviezli do ústavu na Slatinke. Mali ste vidieť tie oči, keď sme ho našli. Nikdy na ne nezabudnem,“ zdôrazní obetavá žena.
ĎURKO JE CITLIVÝ, NIKOMU BY NEUBLÍŽIL
Ďurko doma neobsedí. Najradšej sa hráva s košíkmi v obchodnom dome. Predavačky ho poznajú. Občas ho obdarujú lízatkom alebo inou maškrtou. „Vždy, keď sa vyberie do mesta, bojím sa o neho. Ľudia sú všelijakí a synček je veľmi citlivý. Nikdy by nikomu neublížil. Netreba sa ho báť. Rád chytá ľudí za ruku. Dotyky sú pre neho veľmi dôležité,“ tvrdí Lučenčanka. Ďurko sa nezdržiava len v obchodnom dome. Jeho starší brat Emil ho zvykne zobrať so sebou do práce. „Môj brat je tým najlepším človekom na svete,“ hovorí Emil. Bude to práve on, kto sa o brata postará, ak si raz zubatá príde po ich obetavú mamku.
