„Môžem vám povedať, že som dlho mala v žalúdku kŕče ako hrom. Zrútil sa mi svet. Rozsypal sa ako domček z kariet. Nevedela som, čo teraz. Čo môj syn, manžel, domácnosť, ako budem variť, prať, chodiť po ulici… Chcela som zomrieť. Zaspať a viac sa nezobudiť. Pochopila som však, že človek musí žiť s tým, čo mu osud nadelí. Dnes sa veľmi snažím, aby bol môj život pestrý, aby bol „normálny“. Varím, periem, pečiem, chodím na nákupy, na prechádzky,“ tvrdí Mária Kričková. Je slepá. Hoci už od detstva dobre nevidela, definitívne prišla o zrak pred ôsmimi rokmi.
NEBEZPEČENSTVO ČÍHALO V PRÁCI A NA PLESE
Mária sa už s krátkozrakosťou narodila. Napriek tomu odmietla chodiť do slepeckej školy. Vychodila priemyslovku s maturitou. Keď mala 21 rokov, vydala sa. S manželom bývali vo Zvolene. Narodil sa im synček.
„Pretože sme vo Zvolene nevedeli získať byt, presťahovali sme sa do Veľkého Krtíša. Manžel dostal prácu v bani, ja som zobrala miesto upratovačky. Jožko začal chodiť do školy, pomaly sme si zariaďovali 3-izbový byt, tešili sa z maličkostí,“ objasňuje Mária. Nebezpečenstvo na vás môže číhať hocikde, aj doma alebo v práci. „V robote som si udrela hlavu do otvoreného okna. Chvíľami som videla len čierne bodky. O niekoľko dní sme išli na ples. Výborne sme si zatancovali. Zbožňujem čardáš, hoci mi vzal zrak. Z plesu sme sa domov vrátili v dobrej nálade. Ráno však bolo trpké. Všetko som videla krivo.“ Verdikt lekárov znel: odrazená rohovka.
„Tvrdili mi, že som sa niekde musela udrieť. Spomenula som si na okno a čardáš…“
NECHCELO SA JEJ ŽIŤ
Operácia dopadla dobre. Potom však Márii praskla sietnica a s ňou ako bublina aj nádej, že raz bude vidieť. „Viac už neuvidím môjho sladkého synčeka. Ako mu skontrolujem úlohy a podpíšem žiacku knižku? Žili sme síce stereotypne, ale krásne. A odrazu som mala o toto všetko prísť! Do očí sa mi tisli slzy. Odteraz ich budeš mať len na plač, pomyslela som si. Upadla som do depresií. Prestala som vychádzať z domu, starať sa o domácnosť. Zatrpkla som. Nebola som žiadnym hrdinom z románov. Bola som len nešťastná žena, ktorá prišla o zrak a nechcelo sa jej žiť. Pozabudla som aj na synove detské, hravé ľúbim ťa.“
NEMÔŽEŠ ZALIEZŤ DO KÚTA
Dnes si už nepamätá, koľko týždňov u nej trvali bezsenné noci a uplakané dni. „Jedného dňa som si povedala – dosť! Buď sa spamätáš teraz, alebo budeš navždy sedieť v kúte a čakať, kým ti niekto podá krajec chleba. Začiatky neboli ľahké. Popálené prsty, popúšťané prádlo, vysypaná múka, zle vyžehlené nohavice…To bol len zlomok ľadovca, ktorý sa roztápal veľmi pomaly. Syn mi najskôr prečítal učivo z knižky. Snažila som sa ho zapamätať. Potom mi strčil knižku do ruky a ja som ho skúšala. Začala som štrikovať. Pomáhala som si hmatom. Na lístok som napísala zoznam potrebných vecí, zašla do obchodu a poprosila predavačku o pomoc. Aj zemiaky som sa naučila hmatom skontrolovať, či sú dobre očistené.“
MÁRII POMÁHA VODIACI PES
Roky utekali. Máriin syn zmaturoval, oženil sa. „Mám dve vnúčatká. Vnučka je mladšia, tú som už nevidela. Ale viem si ju predstaviť. Vraj sa podobá na môjho syna a niektoré črty má aj po mne.“ Mária sa naučila slepecké písmo, presťahovala sa s manželom do jednoizbového bytu, zvykla si na vodiaceho psa. „Asta je moja kamarátka. Obidve máme rady nekonečne dlhé prechádzky. Ona sú moje oči. Poslúcha ma na slovo. Chodíme spolu aj na súťaže. Ušila som jej paplón a vankúšik. Aj vďaka nej som dostatočne samostatná a nepotrebujem pomoc iných. Priznám sa, že som zo začiatku ani len nechcela počuť o vodiacom psovi. Podobne ako o bielej paličke. Paličku nemám dodnes, ale Astu mám rada. Vzájomne dávame na seba pozor.“
JEDEN JE SLEPÝ, DRUHÝ NEMÝ…
Pred dvoma rokmi rodinu Kričkovcov postihla ďalšia tragédia. Ochorel domáci pán. Lekári mu dávali pol roka života. „Vravím im, ja si nemôžem dovoliť zomrieť. Mám slepú manželku. Stratil som hlas, ale žijem. Sme my to len komická dvojica – jeden slepý, druhý nemý,“ žartovne prehodí Jozef. Teraz mu už je do smiechu, ale pred dvoma rokmi, keď ušiel hrobárovi z lopaty, na vtipkovanie ani nepomyslel.
„Dlho som nemal tento strojček, ktorý za mňa rozpráva. Nevedeli sme sa s manželkou dohovoriť. Ja nemý, ona slepá, bolo to trápenie. Písal som si na papier, aby som nezabudol, čo som jej chcel povedať a keď prišiel syn alebo nevesta, tak jej to prečítali.“
Napriek nepriazni osudu sa naučili zdolávať prekážky a tešiť sa z maličkostí. Mária je podpredsedníčkou Základnej organizácie Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska vo Veľkom Krtíši. Radami a dobrým slovom pomáha ľuďom s podobným osudom.
„Dieťa, ktoré sa narodí slepé, žije v tme a nepozná svetlo. My, čo sme kedysi videli, vieme, aký krásny je východ alebo západ slnka, vieme, aké oči mali naši najdrahší a preto oveľa ťažšie znášame večnú tmu. Čas síce zahojí najhlbšie rany, ale jazvy ostávajú,“ povie pri rozlúčke Mária - žena s veľkým srdcom.
