Tridsaťročný Peter Šustek prežil cestu smrti. Po zrážke s kamiónom vyviazol síce s vážnymi zraneniami, no päť týždňov po nehode je už v domácej liečbe.
V osudný deň sedel so šiestimi kolegami v Avii, ktorá smerovala do Lučenca. Vodári pracovali na dôležitej stavbe v Detve už niekoľko týždňov.
Dennodenne absolvovali cestu tam i späť. Jeden augustový pondelok sa im stal osudný. Avia so siedmimi mužmi sa zrazila s kamiónom. Bilancia nehody bola tragická - päť mŕtvych a dvaja zranení. Rozmliaždené telá, veľa krvi, plač a nárek - Peter si toho veľa nepamätá, no nerád spomína na deň, kedy náhle stratil piatich kolegov a kamarátov.
„V ten deň sme skončili trochu skôr. Vracali sme sa domov. Rozmýšľal som nad večerom, pretože som sa mal stretnúť s kamarátom. Deň sa však skončil úplne inak. Pamätám si, že sme stáli na vedľajšej ceste. Aby vodič dobre videl, vyšiel s autom takmer do prostriedku hlavnej cesty. Tuším nám jedno auto zavadzalo vo výhľade. Zrazu som zbadal, ako sa na nás rúti kamión. Sedel som vzadu a tak som sa hodil na dlážku. Nastal strašný náraz a potom si už na nič nepamätám. Keď som sa prebral, ležal som na ceste. To ma už nakladali do sanitky a viezli do zvolenskej nemocnice. Až po čase som sa dozvedel o strašných následkoch nehody,“ s bolesťou v hlase spomína Peter.
Jeho prežitie možno prirovnať k zázraku. Vyviazol „len“ so zlomenou nohou a pohmoždeným hrudníkom. Tretí deň po havárii podstúpil operáciu. Do nohy mu namontovali železný drôt. Po týždni mohol ísť domov. Päť týždňov po havárii je jeho stav oveľa lepší. „Pomaly chodím s barlami, na nohu už viem trochu došľapovať. Do práce však ešte tento rok nenastúpim,“ hovorí mladý vodár, ktorý si uvedomuje, že stál tvárou tvár smrti. „Dedinčania mi podávali ruky, tešili sa. Vraj som sa druhýkrát narodil.“
Autor: E. Hutková
