Zvlášť pred novinárom.
KEĎ BOL OPITÝ, BOL AGRESÍVNY
Sedíme v útulnej kuchyni. So zatajeným dychom počúvam príbeh plný násilia, bolesti, ale aj materinskej lásky. V Čebovciach anonymita mesta nefunguje. Každý tu každého pozná, klebety sa šíria rýchlo. Susedia, blízki aj tí vzdialenejší, poznali Jozefa ako dobrého chlapca, ochotného každému pomôcť. Taký bol však len vtedy, keď bol triezvy. „Nedajbože, že si môj brat vypil. Pod vplyvom alkoholu sa z neho stával zúrivý násilník,“ tvrdí o Jozefovi jeho starší brat. Poďme však pekne po poriadku.
MALI S NÍM PROBLÉMY OD DETSTVA
Jozefovi rodičia by si aj ruky po lakte zodrali, len aby ich synovia žili v blahobyte. Postavili veľký rodinný dom. „Na prvom poschodí bude bývať starší, na druhom mladší syn, no a my, starká moja, sa mladým odstúpime a budeme bývať dole,“ zvykol hovorievať Jozefov otec. No nie nadarmo sa hovorí, že človek mieni a Pán Boh mení. Už v puberte mali rodičia s mladším synom viac starosti ako radosti. „Brat mával záchvaty zúrivosti. Z ničoho nič menil náladu. Podľa mňa s ním rodičia už vtedy mali zájsť za psychiatrom. Ale viete, ako to na dedine chodí. Pole, dom a roky letia. Brat nedokončil ani učňovku. Chcel žiť na vysokej nohe a robiť sa mu nechcelo. Otec ochorel na cukrovku. Peňazí v dome nebolo a tak začal kradnúť. Trikrát sedel v base. Pred 4 rokmi ma zbil latou tak, že mi polámal ruku. To by som mu ešte aj odpustil, ale to, že týral našu mamku, to mu neodpustím,“ tvrdí Jozefov brat.
ŠKRTIL VLASTNÚ MAMKU
V kuchyni sa krčí drobná žena. Očami prosí syna o zľutovanie. No namiesto pohladenia jej 27-ročný muž uštedrí ďalší kopanec. Je mu jedno, kde zasiahne. Kope do brucha, do tváre. Keď mu zbitá žena povie, že posledné peniaze mu dala predvčerom, začne ju škrtiť. Takéto scény sa v kuchyni, v ktorej sedíme, opakovali najmenej dva razy do týždňa.
„Ocko nemohol pomôcť mamičke, bol pripútaný na lôžko. Brat si nedovolil biť mamku vtedy, keď som bol doma. Do smrti si budem vyčítať, že som to dopustil. Toľkokrát som bol už bol rozhodnutý zájsť na políciu a udať vlastného brata, no mamka ma vždy uprosila. Veď ona mu aj do basy posiela balíky. Materinské srdce vie odpúšťať. No tie bitky, krik a vyhrážky sa podpísali na jej zdraví. Potrebuje pomoc psychiatrov. Ani oteckovi nebola na pohrebe. Aj súd s bratom odkladali kvôli tomu, že bola v nemocnici. Viete, koľko síl ju mohlo stáť postaviť sa pred súd a vypovedať proti svojmu dieťaťu? Keď čítali rozsudok, stála na chodbe. Celá sa triasla. Chudera,“ povie skormútene Jozefov brat.
JOZEF DOSTAL 10 ROKOV
Jozef pred súdom tvrdil, že mamku nebil. Občas vraj na ňu zdvihol ruku, ale len vtedy, keď bol opitý, pýtal od nej peniaze a ona mu ich nechcela dať. Sudca okresného súdu ho odsúdil ako obzvlášť nebezpečného recidivistu, pretože od roku 1996 sa pred súdom ocitol za výtržníctvo, krádež, porušovanie domovej slobody aj ublíženie na zdraví. Jozef dostal desať rokov.
„Brat nebol spokojný s rozsudkom. Odvolal sa, no krajský súd odvolanie zamietol. Teraz je v base. Píše nám, že všetko ľutuje, aby sme mu odpustili. To, že ubližoval mne, mu viem odpustiť, ale to, že ublížil našej mamke mu nikdy neodpustím. Neviem, čo bude potom, keď sa vráti domov. Jedno však viem - už nikdy neopustím, aby moja mama trpela,“ rozhodne zahlási Jozefov brat.
Autor: Z. Suráková