Kráčame po schodoch na tretie poschodie. Pomaly. Každý schodík jej robí problémy. Prispôsobujem sa. Ani ona, pokiaľ bola zdravá, nad takou maličkosťou, ako sú schody, nerozmýšľala. Osudná chyba vodiča ju však pripravila o zdravie. Po pár minútach sa dostaneme do jej útulného bytu. Mária ma usádza v kuchyni a rozpráva svoj príbeh. Mladá žena, ktorej lekári nedávali šancu prežiť.
PRI NEHODE TAKMER ZOMRELA
Na tragický október minulého roku si 33-ročná Lučenčanka spomína dobre. Až do chvíle, kým neskončila pod kolesami nezodpovedného vodiča. Je zázrak, že prežila, no invalidom zostane do konca života. „Bol pondelok. Išla som na prednášku do Reduty. S priateľom sme sa vracali cez mesto. Pozerala som si výklady. Zapáčila sa mi jedna kabelka. Ešte si pamätám aj to, koľko stála. Keďže som v piatok mala ísť na stretnutie zo základnej školy, rozhodla som sa, že si ju prídem kúpiť. Osud však rozhodol celkom inak. Bol už večer, na ceste nebolo veľa áut. S priateľom sme chceli prejsť na druhú stranu cesty – na autobusovú zastávku. Zastali sme na prechode, išlo auto. Vodič však pribrzdil a rukou nám ukázal, že môžeme ísť. Z tohto gesta mám dodnes zimomriavky, lebo sa nám stalo osudným. V druhom jazdnom pruhu sa rútilo auto. Jeho vodič nás nezbadal. To bol aj posledný moment, ktorý si jasne pamätám. Už som videla len množstvo ľudí, sanitku, lekárov,“ spomína Mária.
Z JEDNEJ NEMOCNICE DO DRUHEJ
Pre pani Máriu, ktorá dovtedy lekárov navštevovala len zriedka, sa začal kolobeh behania po nemocniciach. „Z lučenskej nemocnice ma hneď ráno po nehode previezli do Banskej Bystrice. V Lučenci mi totiž nevedeli urobiť CT vyšetrenie. Mala som silné krvácanie do mozgu. 7. novembra som opäť ležala v Lučenci. Celý mesiac. Až do februára som bola v nemocnici v Nových Zámkoch. Tam za mnou denno-denne chodievala maminka. Vo februári som odišla k mamke. To som už mala za sebou operáciu panvy, nohy a odsávanie krvných zrazenín z mozgu. Vraj mi nedávali žiadnu šancu prežiť. Mamke povedali, nech mi vraj donesie veci, aby ma mali do čoho obliecť. No a vidíte, som tu,“ trpko dodáva.
Po mesačnom pobyte u mamky si pacientku vzali do „parády“ v rehabilitačnom centri v Kováčovej. „Tam ma naučili chodiť. Obdivujem neskutočnú trpezlivosť sestier. Sedem týždňov, každý deň, sme chodili po schodoch. Mám 33, no nikdy by som si nepomyslela, že ešte raz v živote sa budem musieť učiť chodiť,“ hovorí. Kolotoč chodenia po nemocniciach sa skončil 16. apríla. Mária mohla konečne domov. Ľavú nohu jej doteraz drží „pokope“ ortréza. Čaká ju ešte operácia kolena. Svaly na jej nohe sú totiž úplne nefunkčné, bez ortrézy by sa jej koleno prepadlo dozadu.
SOM INVALID A MUSÍM S TÝM ŽIŤ
Máriin život i zmýšľanie sa po nehode úplne zmenili. „Chorý človek sa na všetky veci zrazu pozerá inak. Chodenie mi robí problémy, celú ľavú stranu mám čiastočne ochrnutú, zabúdam. Raz večer som si umyla zuby až štyrikrát. Odvtedy si v kúpeľni robím čiarky. Aj keď zoberiem lieky. Musela som sa veľa vecí naučiť odznova. Napríklad čistiť zemiaky. Keď som to robila prvýkrát po nehode, bolo ich viac na zemi ako v hrnci. Už viem, aké mám kupovať. Aby sa mi akurát vošli do ľavej ruky. Inak ich neočistím. Gombík si ľavou rukou dodnes nezapnem, ak áno, môžem si gratulovať. Som však trpezlivá, nemôžem sa vzdať.“
VINNÍK NEPREJAVIL ANI TROCHU ĽÚTOSTI
Život jej na ruby prevrátila chyba vodiča Karola Š. z Lučenca. Nevinný trpí a vinník dodnes nie je spravodlivo potrestaný. „Viem, že bol štyrikrát súdne trestaný. Keď ma zrazil, bol v podmienke. Za nehodu mu vymerali len 20-tisícovú peňažnú pokutu a na 3 roky mu zadržali vodičský preukaz! Vraj to, že mi zaplatil škodu, bola pre neho poľahčujúca okolnosť. Aj to mi peniaze poslal na zlú adresu, tak som s chorou nohou asi dva týždne behala po poštách, kým som to vybavila. Mohla som si tiež vymáhať náhradu škody z jeho poisťovne. Zistila som však, že poistné už dávno neplatil. Môžem to vymáhať súdnou cestou. Na právnika však peniaze nemám. Stratila som prácu, no zamestnávateľ ma prijme naspäť na čiastočný úväzok. Priznali mi plný invalidný dôchodok, no zopár mesiacov si na peniaze počkám, kým to v Bratislave schvália. A vodiča? Niežeby som ho s radosťou privítala, no aspoň sa mohol ospravedlniť. Čo je to za človeka?“ rozhorčuje sa Mária. (Pozn. red.: voči rozhodnutiu okresného súdu podal žalobca odvolanie. Prípad prešetruje krajský súd.)
Mária chcela rodinu, deti. Jej sen však navždy rozbil nezodpovedný vodič. Šťastie však nachádza v priateľoch, rodine, v práci. Alebo v maličkostiach, napríklad v očistení obyčajného zemiaka...