V jeho rozprávaní je obrovská dávka emócií. Nečudo, jazvy na tvári aj duši ho sprevádzajú už deviaty rok. Nájdu sa zlomyseľníci, ktorí si ho zvyknú doberať. Vraj, aký si ty chlap, čo sa medveďa zľakol. Ja by som ho tak hnal... „Tajne si želám, aby to tak bolo, aby som ho bol hnal. Snažím sa na tú hrôzu zabudnúť. No, nedarí sa mi to. Tie strašné zuby a laby sú neustále mojou nočnou morou,“ tvrdí 52-ročný Jozef Janšto.
Pred medveďom mal vždy rešpekt. Teraz má aj strach. „Je to plachá šelma s výborným sluchom a čuchom. Neexistuje stopercentný návod, čo robiť, keď sa s ním stretnete. Ja som pred ním stál zoči – voči dva razy. Prvý raz som mal šťastie. Druhé stretnutie sa mi stalo osudným,“ spomína poľovník.
Najhoršia je medvedica s malými
Už pri prvom stretnutí s najväčšou šelmou slovenských hôr mal namále. „Bol som na poľovačke neďaleko Českého Brezova. Vychutnával som prírodu. Sadol som si na čistinku a čakal som na kamaráta. Vybral som si slaninku a vyhrieval sa na slniečku. Zrazu počujem šuchot v neďalekej húštine. Obzriem sa a vidím dve medvieďatá. Mali nádherné biele golieriky. V tej chvíli som si vôbec neuvedomil, že niekde nablízku môžu mať aj mater, ktorá jediným úderom tlapy dokáže zabiť kravu. Medvedica strhne bez problémov aj jeleňa a vie neuveriteľne rýchlo bežať. Tie medvieďatá ma fascinovali. Zbadali ma. Prskli na mňa a vyliezli na strom. O pár sekúnd vybehla z húštiny statná medvedica a poďho rovno na mňa. Zastala sotva štyri metre predo mnou. Postavila sa na zadné a začala strašne revať. Ten rev som cítil až v kostiach. Zahrešil som a kričal na ňu, aby šla do riti. Ani sa nepohla. Vystrelil som, ale netrafil. Stal sa zázrak. Ušla aj s mladými.“
Odporúčajú ľahnúť si na zem a robiť sa mŕtvym
Človeku hrozí smrteľné nebezpečenstvo najmä vtedy, keď sa dostane medzi mladé a medvedicu. Medvedica je odhodlaná brániť svoje potomstvo, aj keby ju to malo stáť život. Starí ľudia z kokavských lazov odporúčajú pri stretnutí s medveďom robiť mŕtveho. „Susedovi z Polianok to zachránilo život. Ľahol si na zem, rukami si chránil krk. Ani nedýchal. Medveď ho kotúľal z boka na bok. Aj konáre na neho nahádzal, no potom zareval a odišiel. Ktovie ako dlho tam sused ešte ležal. Keď prišiel domov, vraj dva týždne nevyšiel z domu a s nikým sa ani nerozprával,“ dušuje sa 76-ročný ujček Paľo. V niektorých manuáloch odporúčajú aj vyliezť na strom. Macko je však dobrý lezec, preto je potrebné vyliezť čo najvyššie. Minimálne do výšky šiestich metrov. Jeden starý a skúsený poľovník údajne pred kráľom hôr ušiel tak, že „kľučkoval“. Medveď má totiž slabý zorný uhol pohľadu a stráca prehľad.
Sú premnožené, schádzajú bližšie k obydliam
Dvanásť zničených úľov. Taká je bilancia nedávneho šarapatenia medveďa neďaleko Lovinobane. „Medvedica s malým a jeden medveď sa v okolí dediny potulujú už druhý rok. Brloh majú neďaleko obce. Ministerstvo by malo zvážiť povolenie na mimoriadny odstrel, kým sa nestane nešťastie,“ povedal starosta Lovinobane Ján Fanči. Stretnúť medveďa na miestach, kde predtým o ňom ani nechyrovali, už nie je rarita. Jednoducho preto, že medvede sú premnožené. Len v okolí Kokavy ich je okolo 60 až 70. Revír medveďa je od 30 do 70 km2. Mladé jedince sú vytláčané bližšie k dedinám. Každé stretnutie s medveďom obnáša riziko. Ak prekročíme jeho únikovú desaťmetrovú hranicu, na 99 percent zaútočí.
Medvedica ho trhala ako handrovú bábiku
„V podobnej situácii som sa ocitol aj ja pred deviatimi rokmi. Tri dni pred Vianocami som sa vybral na poľovačku. Kamarát šiel po hrebeni, ja opodiaľ. Hrobové ticho odrazu preťal chrapot. V prieseku som zazrel medveďa. Zúril. Lámal malé stromčeky, reval a blížil sa ku mne. Kričím na kamaráta. Ondrej, ratuj, je tu medveď. Podľa mňa to bola ona - medvedica, s ktorou som sa už stretol. Krv mi mrzla v žilách. Vedel som, že bude zle. Nemal som kam ujsť. Vystrelil som od pása. Skočila ku mne. Zubami mi vytrhla pušku. Zahryzla sa do nej a odhodila ju nabok. Kým šla za ňou, vrhol som sa do húštiny. O chvíľu bola na mne. Zahryzla sa mi do tváre. Chránil som sa rukami. Na chvíľu som stratil vedomie. Prebral som sa v jej papuli. Hádzala ma z boka na bok. Z tváre sa mi liala krv. Hrôza, ktorá sa nedá opísať. Trvala nekonečne dlho...“
Jazvy na tele aj duši sa mu dodnes nezahojili
Život mu zachránil kamarát. Na miesto drámy dobehol v poslednej chvíli. Ondrej vystrelil do vzduchu. Medvedica prestala hrýzť. Vystrelil druhý raz, odskočila nabok a zmizla v húštine. Zakrvaveného Jozefa odviezli do nemocnice. Z dohryzenej tváre sa liala krv. „Mal som 84 štichov. Šťastie, že som mal hrubý kabát. Vytrhla by mi rebrá. Bol by som vykrvácal,“ povie tichým hlasom a pohľad mu skĺzne na dohryzenú pušku. Je presvedčený, že medveď, ktorý ho takmer zabil, bol ten, na ktorého vystrelil pri stretnutí s jeho potomkami. „Dodnes chodím po horách. Možno sa raz opäť stretneme. Som lesník. Hora je mojim druhým domovom. Predtým som do nej chodil rád, teraz chodím so strachom. Nechcem ani len pomyslieť na to, čo by sa stalo keby sme sa opäť stretli...“
Autor: Z. Suráková
