„Pili aj moji rodičia a tak bol môj život spätý s alkoholom už odmalička. Neskôr som sa oženil, narodil sa nám syn. Namiesto toho, aby som sa po práci venoval rodine, chodieval som s kamarátmi na pivo. Doma som sa nudil. Bolo vždy upratané a navarené. Nemal som žiadne záľuby. Teda okrem alkoholu. Manželka mi však po čase moje „návštevy“ krčiem prestala tolerovať. Dala mi na výber - buď ona alebo alkohol. Rozviedli sme sa. Stal som sa sám sebe pánom. Nikto ma doma nečakal, nikto mi nevyčítal, že som zase opitý. Väčšinu svojho času som trávil v krčme. Netúžil som po ničom inom, len po plnom poháriku. Ani som si neuvedomil, kedy to prerástlo v závislosť. V robote som sa ako-tak udržal. Pracovať som musel a chcel, inak by som nemal na pijatiku. A prečo som prestal? Závidel som ostatným normálny život. Začal som si uvedomovať, že ubližujem svojim blízkym. Nebol som pri tom, keď môj syn vyrastal. A bál som sa aj smrti. Nezostalo mi nič, len handry. Cítil som sa ako bezdomovec.
Navštívil som Klub abstinentov v Lučenci. Priznal som, že som závislý a chodím sem už šesť rokov. Odvtedy som nevypil ani kvapku. Naučil som sa žiť. Zistil som, že život má obrovskú hodnotu. Je však na každom z nás, ako si ustelieme. Do spoločnosti som sa vrátil ako plnohodnotný človek, ktorý má svoje záľuby a sny. Som stále rozvedený, no manželke pomáham, ako viem. Zistil som, že mám šikovného syna a snažím sa dohnať to, čo som zameškal. Deti sú naša budúcnosť. V súčasnosti to ale nemajú ľahké. Rodičov zaujíma len práca a zárobky a na vlastné ratolesti si nenájdu čas. Nevypočujú si ich problémy a nevidia im do duše. Dieťa môže hľadať podporu a porozumenie medzi kamarátmi. Aj ja som bol niekedy taký, no teraz mi je syn kamarátom a rovnocenným partnerom. Ak rodičia nepripravia deti na budúcnosť, ľahko môžu skĺznuť až na dno,“ rozpráva Kamil.
