Článok pokračuje pod video reklamou
Odjakživa nenávidela sociálne rozdiely. V roku 1968 sa nebála otvorene vystúpiť proti vpádu ruských vojsk na naše územie. Za to jej hrozilo väzenie. Elena Lacová, 75-ročná dôchodkyňa, bola v tých časoch riaditeľkou na terajšej Cirkevnej škole v Lučenci.
„Išla som s mamou do Košíc na operáciu. Počas mojej neprítomnosti kolegyňa Mičíková zariadila moje náhle odvolanie. Pritom to bola moja veľmi dobrá priateľka. Vraj, ak sa mi nepáči, povie, že som spálila všetky ruské zástavy. Ostatní učitelia jej to mali dosvedčiť. Zistila som, že sa nikomu nedá veriť. Potvrdilo sa - za dobrotu na žobrotu. Jeden známy inšpektor mi povedal, že keď ma prepustia zo školstva, nedostanem žiadne iné zamestnanie. Zostala som teda učiť, ale každý deň som bola prenasledovaná. Bola to hra na nervy,“ tvrdí pani Elena.
Nemohla sa s hocikým porozprávať ani na ulici. „Pamätám si, že keď som sa raz stretla s Tiborom Dobrockým, hneď ku nám pribehli tajní. Vraj my, čo sme prenasledovaní, nemáme sa spolu čo baviť. Schválne sme si sadli na lavičku a rozprávali sa ďalej. Podľa spisov sme boli nositelia protisocialistickej ideológie. Trikrát som odmietla vstup do komunistickej strany. Napriek tomu, že som prežila ťažké roky prenasledovania a krivdy, dodnes som sa nedovolala pravdy,“ hovorí E. Lacová.
Súčasný svet ju trápi. „Nepredstavovala som si to takto. Takmer na každom kroku sa stretávame s nespravodlivosťou a rivalitou. V ľuďoch vládne túžba po peniazoch, moci a sláve, ale nie po ľudskosti. Keby neboli prišli Rusi, asi by sa to všetko bolo uberalo iným smerom. Ľudia sa medzi sebou doslova žerú. To nemá obdobu,“ povie smutne dôchodkyňa.
