„Tvrdili mi, že učeň je mučeň. Voľakedy sa žilo veľmi ťažko. Na poliach sa oralo s volmi, robota bola veľmi tvrdá. Pred piatimi rokmi som si povedal, že urobím drevené figúrky ako pamiatku na tú dobu. Nech mladí vidia, ako žili ich starí rodičia. S nožíkom, bičakom a pílkou som v zime po večeroch vyrezával figúrky do dreva z topoľa a jedle,“ hovorí Ján Varga.
Srdcu najbližšia mu je zmenšenina rodnej chalupy. „Už je zbúraná. Stála tam, kde sú teraz chlievy. Maketu som robil asi týždeň. Vnúčatá sedeli pri mne a mali sme z toho spoločne radosť. Raz som urobil najmladšej vnučke veľký kolotoč, s ktorým sa hrávala na dvore. Už je poskladaný na povale,“ tvrdí Ján. Namiesto stolárstva sa vyučil za agronóma. Robil predsedu na viacerých družstvách.
S manželkou Alžbetou žijú spolu 44 rokov. „Zo začiatku som ho zvykla aj vyvadiť. Na zemi boli samé stružliny. Ale potom som sa s tým zmierila. Vždy je lepšie keď sedí doma a niečo robí, akoby mal po krčmách chodiť,“ usmiala sa Alžbeta. „Voľakedy bol národ chudobný, ale veselší. Dnes sú ľudia bohatí, no vzájomne sa nevedia uctiť,“ zdôraznil Ján Varga. Blížia sa dlhé zimné večery. Jeho zrobené ruky nožíkom zrejme opäť vystružlikajú nejakú spomienku na tú ťažkú, ale ľudskejšiu dobu.
