„Kto je zodpovedný za smrť nášho psíka?“ pýtajú sa Ivanka a Peter. Čistokrvného labradora si odložili do lučenského útulku. O dva týždne bol už mŕtvy! Nasledovalo strohé vysvetlenie. Psík bol vraj nevyliečiteľne chorý a smrť bola pre neho vykúpením. Prečo však o tom neboli vopred informovaní jeho majitelia?
Trojmesačnú fenku zachránili Ivanka s Petrom toto leto na Ružinskej priehrade. „Prázdninovali sme tam na chate. Vo vode sme zbadali zaviazané vrece. Boli v ňom tri šteniatka. Žiaľ, zachrániť sa nám podarilo iba jedno,“ hovorí 21-ročný Peter. Šteniatko si zobrali domov. Malá Šelmi bola zdravá a silná. V októbri však nastal problém. Ivanka chodí do školy do Banskej Bystrice a Peter musel na dva týždne odcestovať do zahraničia. „Nevedeli sme, kto sa nám za ten čas postará o psíka. Vedeli sme, že v lučenskom útulku existuje aj tzv. „hotel“, kde by nám Šelmi postrážili. Videlo sa nám to ako najideálnejšie riešenie,“ tvrdí Peter.
Pracovníkovi útulku zaplatili 200 korún a nabalili pre psa veľa jedla. Pre výnimočný prípad nechali telefonický kontakt. Keď sa však pre ňu o dva týždne vrátili, Šelmi tam už nebola. Zistenie bolo šokujúce - ich psík bol mŕtvy! „Nič sme netušili. Nechali sme si psíka doniesť. Nikto ho nevedel nájsť, tak sme po pol hodine išli hľadať my. Potom sme zavolali pani Ferenczovej. Povedala nám, že pes bol vážne chorý a dala ho utratiť. Vraj za prítomnosti veterinára. Jeho meno nám však nepovedala. Zarazil nás jej prístup,“ hovorí Peter.
Katarína Ferenczová, vedúca lučenského útulku, sa od zodpovednosti za jeho smrť dištancuje. Práve ona však nechala psíka utratiť bez upovedomenia jeho majiteľov. Paradoxom je, že keď psa do útulku umiestnili, nebola ani na Slovensku. Tvrdí, že keď do „hotela“ psíka preberá ona, oboznámi majiteľov, že nenesie zodpovednosť za život zvieraťa. Túto vetu však zabudol mladým Lučenčanom povedať dobrovoľný brigádnik, ktorý ju v jej neprítomnosti zastupoval.
„Keď som sa vrátila, okamžite som išla do útulku. Fenka už bola vo veľmi zlom zdravotnom stave. Prejavovala všetky príznaky parvovirózy. Pracovník mi povedal, že už dva dni nič neje ani nepije. Odniesla som ju k našej veterinárke. Choroba pokročila do posledného štádia. Bolo len otázkou času, kedy umrie. Nevedela som sa pozerať, ako sa trápi. Nechala som ju radšej utratiť. Majiteľom som nevolala. Pracovník mi tvrdil, že sú v zahraničí. Je mi to ľúto. Psík bol v hroznom stave a ja som musela okamžite konať. Keď mi majitelia o pár dní telefonovali, vysvetlila som, čo sa stalo. Že iné riešenie som nemala,“ hovorí K. Ferenczová.
Zlý zdravotný stav psíka potvrdila aj zverolekárka Mária Petyiová, ktorá sa o zvieratká z útulku stará. „Spomínam si na neho. Keď ho Katarína doniesla, ležal zabalený v kufri auta. Ledva dýchal. Nevedela som, o akého psa ide. Choroba však už bola v poslednom štádiu. Psík bol v agónii. Parvoviróza je jedna z najvážnejších chorôb a liečba je finančne veľmi náročná. Môže trvať len 12 hodín, kým choroba naplno neprepukne. V poslednom štádiu už nie je možné zviera vyliečiť. V podobnom prípade by som nebola konala inak,“ hovorí zverolekárka.
Peter a Ivanka sa s tým nevedia zmieriť. Dodnes nevideli telo psíka, ani potvrdenie o chorobe. Ten však zverolekárka nemala dôvod vystaviť, keďže predpokladala, že ide o psíka z útulku.
Autor: E. Hutková
