V Novohradských novinách č. 32 z 9. augusta sme uverejnili článok o Zlatici Dávidovej. Hoci sa jej podarilo ujsť od manžela-tyrana, musela odísť bez 11-mesačnej dcérky. Mladá matka štyri mesiace bojovala o to, aby dievčatko dostala späť. Úrady nekonali, a tak sa rozhodla vziať všetko do vlastných rúk. Vsadila na jednu kartu. Podarilo sa! Po dlhom čase môže svoju 15-mesačnú Zlatku konečne zovrieť v náručí. So svojou ratolesťou sa prišla pochváliť do redakcie novín. Ako sa bezmocnej žene podarilo získať malú Zlaticu?
Po jej úteku od manžela začal kolobeh behania po úradoch. Keď súd uznal, že dieťa patrí matke, mladá mamička plakala od šťastia. Otec ho však odmietol vydať. Polícia nezakročila. „Bola som bezmocná. Podal odvolanie na súd. Klamal, že sa neviem o dcérku postarať, že žijeme v hrozných podmienkach. Dcérku mi však mal vydať, kým sa opäť nerozhodne. Neurobil tak. Už sme obehali všetky úrady, vypisovali kade-tade. Za štyri mesiace sme minuli viac ako 16-tisíc. Peňazí máme málo, no za moju maličkú to stojí. Psychicky som bola na dne, no otec s bratom mi veľmi pomohli,“ hovorí Zlatica.
Aj napriek tomu, že Okresný súd v Revúcej zveril ešte v júli dieťa do opatery matky, dievčatko stále bývalo u otca. Ona sa s ním nemohla ani len stretnúť. Úrady Zlatku sklamali, a tak sa rozhodla konať na vlastnú päsť. „Koncom októbra som mu zavolala, že sa chcem k nemu vrátiť. Prišiel po mňa na aute do Divína. Z mojej strany to bola len zámienka. Chcela som byť s dcérkou a vziať si ju domov. Deň čo deň som rozmýšľala nad svojim plánom, o ktorom vedel len otec. Vydržala som tam dvanásť dní. Prvé tri dni bol milý a potom sa opäť zmenil na tyrana. Žiarlil, bil ma a zasahoval mi do výchovy. Raz v noci porozbíjal celé zariadenie a vzal si za plnú hrsť tabletiek na ukľudnenie. Jeho švagriná ma na druhý deň vyháňala z domu.
S plačom a v daždi som odišla do detského domova, v ktorom som vyrastala. Vychovávateľka mi požičala peniaze. S odhodlaním odísť som sa vrátila pre maličkú. Oklamala som švagrinú, že sa s malou idem prejsť. Svokra mi však na ulici zahatala cestu a chcela mi Zlatku vytrhnúť. Nedala som ju a tak ma pustila. Srdce mi strašne bilo. Bála som sa, že ma odhalia. Utekala som na zastávku. Na autobus som vyčkala v jednom úrade. V Lučenci som prestúpila a vydýchla som si až v Divíne. Otec bol nesmierne rád. Konečne sme kompletná rodina. Len sa bojím, že ma tu teraz nájde a malú mi zoberie. Musím sa niekde ukryť, len neviem, kde. Čakala som, že príde hneď v noci. Otec bol pripravený. Až do rána nespal. Našťastie, neprišiel. Kedy už konečne budeme mať pokoj?“ spytuje sa zúfalá matka.