Keď sa v Ľuboreči opýtate na „Džonyho“, každý vie, o koho ide. Ján Oláh má ako jediný Róm v obci pracovnú zmluvu. „Vychovávala ma stará mama a tá ma učila nekradnúť, ale pracovať. Už ako chlapec som pomáhal doma aj v dedine na rôznych brigádach. Túžil som byť traktoristom. Preto som aj vychodil poľnohospodársku školu v Poltári. Potom som nastúpil na družstvo. Konečne som sedel v traktore a bol sám sebe pánom. Mal som 17 rokov a ešte som nemal ani vodičský. Po poli ma však jazdiť nechali. Na družstve som musel „privoňať“ aj inej robote. Čistil som maštale, choval dobytok, robil opravára a pripravoval pôdu na sadenie. Začalo sa prepúšťať. Nechali ma dva roky a potom som bez roboty zostal aj ja. Veru, nebolo mi všetko jedno. Doma tri deti a nezamestnaná žena. Musel som sa o nich postarať. Bál som sa, že si nenájdem robotu. Nezamestnaný som bol asi rok,“ spomína „Džony“.
V dedine i na okolí ho však každý poznal ako pracovitého a čestného človeka. Robotu si nakoniec našiel. „Dva roky som pracoval pri murároch v RISE, odtiaľ som sa dostal ku Štátnym lesom. Dva roky som odrobil v hore, teraz už štvrtý rok pracujem na miestnej píle. Robota je dobrá, len nech mi zdravie slúži. Sedieť doma je to najhoršie,“ hovorí Ján Oláh. Vie, o čom hovorí. Pracovných príležitostí je v Ľuboreči ako šafránu. Svoje o tom vedia aj jeho tri nezamestnané deti.
