Zrobené ruky, zvráskavená tvár, ale aj šibalský úsmev a zmysel pre humor. To sú črty 72-ročného Ondreja Gondu. Je zakladateľom záhradkárskej osady pri lučenských kúpeľoch.
„Voľakedy tu bolo pole s kukuricou, lúka a na nej staré korytá. Pretože tu nebola dobrá zem, pole vyradili. Nikdy som sa práce nebál, a tak sme založili osadu. Ľudia sa k nám postupne pridávali. Lepšiu čiernu zem sme si navozili sami, cesty porobili zo štrku. Nestavali sa také honosné chatky, aké tu stoja teraz. Z dosák som si postavil malú udiareň. Neslúžila však na údenie klobás, ale na odkladanie náradia“ spomína palicou podopretý Ondrej. Záhradkári ho majú radi. Pri našej návšteve na neho zakričal sused. „Je nám ako otec. Pri práci sa neraz zapotíme, ale si aj sadneme a debatujeme. Báči Ondro pošpásuje, ale aj dobrým vínom či slivovicou ponúkne,“ zdôverí sa Marián Baláž.
Ujo Ondro tvrdí, že voľakedy si mohol nechať chatku odomknutú a nič mu nezmizlo. „Dnes sa kradne na každom kroku. Hnevá ma, že si už kradnú aj záhradkári medzi sebou. Bývam v paneláku, ale tam by ma od nudy asi porazilo. Tak bývam v osade a chovám tu sliepky a zajace. Orezávam stromy, rýľujem, kosím. Robota sa vždy nájde.“
