„Bolo obdobie, keď som si myslel, že už ďalej nemôžem. Strhával som sa na každé zašramotenie, zúfalo som prosil toho tam hore, aby nám ju priviedol domov. Premýšľal som, kde je a čo je s ňou. Nechcel som len tak sedieť so založenými rukami. Nespočetne veľakrát sme s chlapcami prechodili chotár, ale nič sme nenašli. Akoby sa pod ňou zem prepadla,“ tvrdí Ján Olárik z Kokavy nad Rimavicou.
Jedenásteho novembra pred 6 rokmi sa mu za záhadných okolností stratila manželka. Matka dvoch detí sa vybrala na nákup. Odvtedy je nezvestná. „Mal som 9 rokov. Spomínam si na ten deň. Bol som s maminou doma, pretože som ochorel. Keď odchádzala dala mi pusu a prikázala ležať, kým sa vráti z obchodu. Keď sa zotmelo a stále sa nevracala, otec nás utešoval, že sa zdržala u kamarátky. No ja som tušil, že to tak nie je. Aj v ten večer a potom dlhé mesiace som ronil slzy do vankúša. Bolo mi za ňou smutno. Chýbala mi. Moja mamina bola najlepšia na svete,“ povie Janko a zháči sa. Dodnes si nezvykol na slovíčko bola.
„Nečudujte sa, rozum nám hovorí, že už nie je medzi živými. Aj sviečku jej ku krížu chodíme zapáliť. Viete, keby žila, určite by sa nám ozvala. No naše srdcia sa dodnes nevedia zmieriť s tým, že už nie je medzi živými. Nahovárame si, že raz príde a povie, tu ma máte a my jej v tej chvíli odpustíme všetky tie roky čakania, zúfalstva a nekonečnej bolesti,“ tvrdí Jankov brat Peter. Vtedy mal 15. Po strate matky prirýchlo dospel.
„Pochopil som, že musím byť silný. Potreboval ma najmä brat a ani otec nebol na tom najlepšie. Odrazu sa nám zrútil svet. Najhoršie boli prvé dva roky. No ak si niekto myslí, že čas zahojí rany, mýli sa. To, že nevieme, čo sa s ňou stalo, tá neistota, je niečo strašné. Niekedy si želám, aby sa našli aspoň jej pozostatky a mohli ju pochovať. No potom presviedčam sám seba, že kým nenašli jej kosti, je ešte aká-taká nádej, že niekde žije. Veď aj jedna jasnovidka tvrdila, že sa vráti, keď budú v dátume samé dvojky,“ povie Peter. Jeho otec si medzičasom našiel priateľku, no dodnes je ženatý s Valériou Olárikovou, ktorá je nezvestná od 11. 11. 1998. Naposledy ju videli sadať do autobusu s nemenovaným pánom, ktorý býval v dome neďaleko Kokavy a pred dvoma rokmi zomrel. Po dedine sa preto šírili fámy, že si spolu vypili a Valéria dostala epileptický záchvat. Spadla, udrela sa a zomrela. Dotyčný sa mohol vyľakať a niekde ju odpratať. „Neverím tomu. Prehľadali sme všetko. Starý pán sa dušoval, že moja žena od neho odišla autobusom, smerom do Kokavy,“ hovorí Ján Olárik.
Na Slovensku ročne zmiznú bez stopy stovky ľudí. V okrese Lučenec polícia pátra po 11 nezvestných osobách. Po 20 rokoch sa pátranie ukončí. „Počul som od jedného muža, že jedna žena z Hriňovských lazov sa vrátila domov až po 16 rokoch. Ktovie, možno sa stane zázrak,“ hovorí starší syn Valérie Olárikovej.
Autor: Z. Suráková