Článok pokračuje pod video reklamou
Tridsaťtriročná predčasne zostarnutá žena s vyplašenými očami sklopí zrak. Hanbí sa svoju biedu. V jej domčeku je celkom iný život. To, čo väčšina z nás považuje za samozrejmosť – voda, práčka, dostatok jedla, pokoj tu nenájdete. V skromne zariadenej izbe sa na posteli túlia k sebe traja súrodenci. Mali by byť v škole. Vraj sú nachladnuté. No pravdou bude zrejme fakt, že ich mama nemá peniaze na cestovný lístok. Ročná Jasmína pokojne odfukuje na gauči. Deti aj ich matka si už zvykli na štipľavý dym, ktorý vychádza z pokazenej piecky. My nie. Kolegyni začnú slziť oči. Ktovie, či len od dymu. Zúfalo hľadám slová, ktoré by prehlušili biedu, ktorá na nás cerí zuby z každého kúta. Zastali kdesi na polceste. Aj novinári sú len ľudia. Vyslovujem prosbu - motlitbu, aby nikto nemusel trpieť hladom.
Banány, grilované kura, vyprážané mäso. Zbláznili ste sa? Matka týchto detí je rada, ak sú zemiaky, mlieko a chlieb s masťou. Zázemie rodiny nepozná. Keď mala 15 rokov, zomrel jej otec. „Kým žil, mali sme všetko. Po jeho smrti sme aj hladovali. Keď som mala 17, spoznala som svojho manžela. Otehotnela som. Narodil sa nám Adam. Potom však manžel ochorel a domácnosť sa premenila na peklo. Bíjaval nás, vyháňal z domu. Asi bol chorý na nervy. Veď keby bol normálny, nemohol by nám tak ubližovať. S deťmi som odišla k mame. No nemohla som tam ostať. Súrodenci mi dali jasne najavo, že tam nemám čo hľadať. Ak som nechcela zostať na ulici, musela som sa vrátiť k nemu. Vedela som, že si idem po smrť. Pred mesiacom ho vzali do väzenia. Teraz mi vypisuje listy, aby som odvolala, že nás týral. Nemôžem. Nad tým, čo bude, nepremýšľam, veď my už dávno nežijeme, len živoríme. Mám 33, no vyzerám a cítim sa na 50. Bolia ma kríže, chrbát, ale najmä srdce a duša. Kvôli deťom. Keby nie ich, už sa obesím. Neviem, čo s nami bude. Ak nevyplatíme dlh 4000 korún, majiteľ domu nás vyhodí na ulicu. Chudobní ľudia nikde nie sú vítaní,“ vraví Eva Farkašová z Levkušky. Je to malá dedinka pri Tornali. Anonymita mesta tu nefunguje. Každý vidí susedovi do taniera.
„Tá žena bola viacej bitá ako sýta. Čo robia kurátori, že sa neprídu pozrieť, v akých podmienkach žijú tie deti? Starosta im dal drevo. Tu žijú chudobné rodiny. Ako im máme pomôcť, keď aj my musíme každú korunu prerátať?“ tvrdí vzdialenejšia suseda. Svet je postavený na hlavu. Chudoba sa u nás skloňuje vo všetkých pádoch a nálezy v kontajneroch svedčia o márnotratnosti. No všetky deti sú rovnaké, či už tie z chudobných alebo bohatých rodín. Túžia sa hrať a mať pri sebe hrejivú dlaň mamy. Napriek chudobe Eva miluje svoje deti. Predstava, že by žili v ústave, je pre ňu neprijateľná.
„Snažím sa dopestovať v záhrade, čo sa dá. S materským príspevkom a prídavkami máme na mesiac 6110 korún. Keby nebolo toho nedoplatku, prežijeme. Teraz však zúfalo potrebujeme tých 4000 korún, aby sme tu mohli ostať bývať,“ povie so slzami v očiach.
Aj vážnejšie a smutné tváre života majú miesto na stránkach našich novín. Všemožne sme sa snažili rodine Farkašovej pomôcť. No naša pomoc nestačí. Dúfame však, milí čitatelia, že priateľské gesto prejavíte aj vy. Ak si kúpite Novohradské noviny (môžu sa zapojiť školy, organizácie, úrady, tromi korunami podporíte práve rodinu Evy Farkašovej. Mená škôl, firiem, úradov a organizácií, ktorým osud rodiny z Levkušky neostal ľahostajný, zverejníme na stránkach našich, ale aj vašich novín. Noviny si môžete objednať na tel. čísle 047/433 14 39 alebo 0905 959 185.
