Tí, ktorí hlásajú pravdu, postupujú dopredu! Tí, ktorí hlásajú moc, stoja na mieste! Ľahostajný upadá do pút večnej skazy! Tieto a podobné heslá, štrngajúce kľúče, blikot sviečok sprevádzali dni, keď ľudia spontánne vystúpili proti totalitnej moci. Na jeseň nádeje v týchto dňoch spomínajú tisícky Slovákov, medzi nimi aj Lučenčan Tibor Kotek. Nepatrí medzi tých, ktorí od novembra 1989 hádam aj desaťkrát poprevracali kabát, zachoval si svoju tvár.
„Mnohí, čo vtedy stáli pri mne na tribúne, zlyhali. Som smutný z toho, že sme naplno nevyužili jedinečnú možnosť danú historickým vývojom. Som však optimista, sme v Európe, a to je veľa. Je to záruka pre budúce dni. Viete, my, Slováci, sme schopní veľkého gesta a vzopätia, ale chýba nám schopnosť každodenného vytrvalého napĺňania zámeru. Občas sa čudujem všetkým tým, ktorí lamentujú, ako bolo za socializmu dobre. Dávam si otázku, či je v pamäti národa socializmus skutočne len ako spomienka na mlieko za dve koruny. Naša historická pamäť, k našej nesmiernej škode, je krátka a nijako ju neobnovujeme. Sme predsa slobodný a otvorený štát, každý môže cestovať, môže tvoriť, a to, čo si myslí, môže aj nahlas povedať. Boli sme zvyknutí, že u nás vždy niekto viedol masy – a teda nech myslí za ne. A tak trochu to aj ostalo. Ale veď budúcnosť tvoríme všetci, napríklad aj voľbami. Nikto nám nikoho nevnucoval! Už 15 rokov je v tomto štáte vláda, akú si zvolíme my – občania,“ tvrdí bývalý učiteľ. V časoch normalizácie si užil poníženie aj odplatu súdruhov. Keď v roku 1968 vtrhli do našej vlasti ruské tanky, otvorene hovoril o okupácii. Vypomstilo sa mu to! Stratil miesto učiteľa a namiesto knižky mu do rúk strčili lopatu.
„Nie, nikdy by som nezmenil svoje názory len preto, aby som získal to, čo som stratil. Veď by som sa na seba nemohol pozrieť do zrkadla. Poslušne som odpratával lajná z cesty v Tomášovciach a sníval o slobode. Boli sme medzi poslednými krajinami, ktoré sa postavili proti vtedajšiemu režimu. Atmosféra z iných miest sa vtedy v novembri šírila ako zvuk zvona, zasiahla aj nás – Lučenčanov. Nikdy nezabudnem na to, keď sme sa 20. novembra stretli na námestí a zanietene sme diskutovali o tom, čo musíme spraviť. Áno, v jeseni nádeje sa zjednotili mnohé ľudské srdcia a mali k sebe bližšie.“
Z tribúny sa dostal do kresla prednostu Okresného úradu. Po rokoch utláčania konečne dostal miesto, ktoré prináležalo jeho vzdelaniu, rozhľadu a schopnostiam. Stotožňuje sa s výrokom Igora Cibuľu, bývalého vedúceho rozviedky v SIS : „Občania nadobúdajú dojem, že politika je iba o peniazoch a postavení, pričom verejný záujem sa stáva obyčajným pláštikom na zastieranie osobných ambícií a utilitárnych skupinových záujmov.“ „No mali by sme sa zamyslieť, prečo majú takýto dojem. Po odpoveď netreba chodiť ďaleko. Stačí len otvoriť si noviny a prečítať si o novodobých zbohatlíkoch alebo korupčných aférach obludných rozmerov. Bohatstvo vyplývajúce z postavenia nepredpokladá špeciálne vzdelanie alebo schopnosti. Jeho hlavným predpokladom je sebectvo, absencia svedomia, minimum charakteru. Robil som všetko pre to, aby som pomohol presadiť vládu zákona nad vládou ľudí a peňazí,“dodáva Tibor Kotek.
