Kedysi dávno bol neďaleko Hrachova, v časti zvanej Genčov, cintorín. Keď ho likvidovali,kríže a náhrobné kamene vraj nahádzali na miesto, kde dnes stojí dom s popisným číslom 73. Povráva sa, že vo veľkej stavbe z tohto dôvodu už roky počuť záhadné stony a rodina Katreniaková, ktorá dom postavila, tu vlastne nikdy pokope ani nebývala. „Nemohli tam vydržať! Starý Katreniak sa mi veľa razy dušoval, že v tom dome čosi je. On sa tam vraj mohol pokojne vyspať len vtedy, keď si poriadne vypil,“ tvrdil nám miestny občan. No nech je to s tým strašením tak či onak, jedno je isté. Legendy o tomto strašidelnom dome kolujú už takmer päťdesiat rokov po celom Slovensku.
KRÍŽ NA STRECHE
Je piatok pol jedenástej. Prší. V kvapkách dažďa a bez rebríka sa mi nedarí odfotografovať kríž na streche, na ktorý ma v dedine upozornili. „Hádam tomu neveríte, že sa tam objavil sám od seba. Tmavšie škridle do tvaru kríža poukladali zámerne. Katreniakovci začali stavať dom v roku 1959. Boli to pobožní ľudia. Nastískali korunky a investovali ich do stavby. Ujo si všetko robil sám. No jeho manželka so synom Michalom sa nevedeli rozlúčiť so starým domom v Kocihšskej doline, a tak sem prišiel bývať len ujo s Dušanom,“ objasňuje Lenka Mitterová. Dušan sa len usmeje, potiahne ma za rukáv. Ťahá ma na miesto, odkiaľ mám možnosť zazrieť povestný kríž v celej veľkosti. Po chrbte mi prebehne mráz. Nad domom visí mĺkve ticho. Akoby ani nestál pár metrov od hlavnej cesty. Meravo zahľadený sám do seba, s porozbíjanými oknami, vzbudzuje rešpekt.
O ROZUM HO VRAJ PRIPRAVIL DOM
„Mamka s nami nebývala. Málokedy nás prišla pozrieť. Necítila sa tu dobre. Raz som sa vrátil domov z poľa a našiel som ju ležať na zemi. Asi jej prišlo zle,“ tak detsky zamudruje Dušan. Po dedine sa šušká, že práve dom ho pripravil o rozum. „Presťahovali sme ho k nám. Staráme sa o neho, ako najlepšie vieme,“ prízvukuje jeho príbuzná Lenka. Dozvedáme sa, že už v 80-tych rokoch tu boli nejakí podivíni až z Bratislavy skúmať, či v dome naozaj straší. Odišli s dlhým nosom. Strašidlá nenašli. „Viete, ja som veriaci človek. Na svete je dobro i zlo. Občas aj zapochybujem nad tým, či na tých klebetách o našom dome nebude kúsok pravdy. Chceme ho predať. Som ochotná s kupcami stráviť v dome nie jednu, ale aj niekoľko nocí, aby sme sa presvedčili, ako to naozaj je. Nechcem predávať mačku vo vreci,“ tvrdí Lenka. Dozvedám sa, že dom je už majetkoprávne vysporiadaný. Dušan Katreniak ho daroval Lenke Mitterovej.
MIESTO VHODNÉ PRE NAKRÚCANIE HOROROV
Vchádzame do domu. Na prízemí sú tri miestnosti. Chýbajú podlahy. Opätky sa mi zabárajú do hliny. Takmer sa potknem na porozhadzovaných hrncoch. Dvere na poslednej miestnosti sú zavreté. Kľučka je omotaná špagátom a železnou retiazkou. Pomaly otvorím dvere. Nevidím nič zvláštne. Nie je tu nič, čo by bolo nutné strážiť. V strede miestnosti stojí starý kuchynský stôl. Má len nohy. Napadne ma, prečo ho už dávno nespálili. Nie, o prízemí sa nedá povedať, že spustlo kvôli nedbanlivému udržiavaniu. Ono totiž nikdy nebolo dokončené. Pri myšlienke, že tu niekto roky býval, sa mi spraví nevoľno. Radšej rýchlo vybehnem na dvor. Chladné múry, hlinená dlážka aj doskami obité okno spravili svoje. Úch, snažím sa zahnať predstavy o dobrých scénach pre hororový film. Mimochodom, to prízemie je ako stvorené pre filmárov, ktorí by chceli nakrútiť kvalitný slovenský horor.
MAMKA LEN O ŠESŤ TÝŽDŇOV PREŽILA OTCA
Tento dom nepochybne chátra. Na horné poschodie sa dostávame po nedokončených schodoch. Odvtedy, ako sa stadiaľto odsťahoval Dušan, sa tu nič nezmenilo. Chýba len posteľ, na ktorej starý mládenec spával. Aj tu sú tri izby. Pôsobia príjemnejšie ako tie na prízemí. Už necítim tú predchádzajúcu tieseň. No len dovtedy, kým neotvorím dvere na miestnosti, v ktorej domáci plánovali spraviť špajzu. Opäť hlina pod nohami, neomietnuté steny, zabarikádované okno... Rýchlo sa vraciam k Lenke a Dušanovi. Zapálime sviečku. Horí jasným plameňom. Ľudové šu-šu-šu, že tu zhasne akýkoľvek zdroj svetla, sa nepotvrdilo. „Počula som, že na miestach, kde sa zdržiavajú zablúdené duše, horí sviečka modrým plameňom. Nám horí jasným. Nikto tu nie je, nič tu nestraší,“ zahlási domáca pani. „Mama tu bývala krátko. Keď otec zomrel, prišla sem aj s bratom, no po šiestich týždňoch zomrela. Veľmi sa bála, ale mňa tu nič nestrašilo. Občas tu ujúkalo, ale to boli chlapi z dediny, však je tak?“ opäť s detskou úprimnosťou povie Dušan.
DOM AKO STVORENÝ PRE BIZNIS
Opúšťame nedokončenú stavbu. Dážďové kvapky nám vytrvalo stekajú za golier. Nad domom sa usádza mierny opar. Akoby ani nebolo pravé poludnie. Opäť som na chvíľu popustila uzdu svojej fantázii. Blíži sa hodina duchov. Odrazu zhasne svetlo. Špiritista s dlhou bradou ubezpečí partiu tínedžerov, že o chvíľu zažijú to, čo doteraz videli len na plátnach kín. Nuž, takto by to tu mohlo vyzerať, keby dom kúpil šikovný podnikateľ a zriadil tu napríklad Dom hrôzy alebo Motel čarodejníc... Naštartujem auto. Dušan sa usmieva tým svojim detským úsmevom, majiteľka domu odkladá do tašky sviečku a ja sa v duchu zastrájam, že sa sem raz vrátim v hodinu duchov. Veď viete, ako sa hovorí - noc ma svoju moc.
