Najväčšia ekologická katastrofa vo Vysokých Tatrách šokovala všetkých Slovákov. Ničivú víchricu prežili v centre diania aj niektorí Lučenčania. Eva Klimová so svojím synčekom na vlastné oči videli, ako miznú najkrajšie lesy Slovenska. Slovenské veľhory sa za päť hodín zmenili na nepoznanie.
Pani Eva si s malým Tomáškom vychutnávali čerstvý vzduch a krásnu prírodu už štvrtý týždeň. Štrbské Pleso bolo na liečebný pobyt ako stvorené. „Prvý týždeň nádherne svietilo slnko. O pár dní neskôr začal fúkať silný vietor a napadol prvý sneh. Deti sa do sýtosti vybláznili. Počasie tam bolo strašne premenlivé. No to, čo sa stalo v piatok, nikto z nás nečakal,“ rozpráva Eva. Niekoľko desiatok hostí počúvalo šokujúce predpovede. Kalamitu si síce nepripúšťali, no z liečebného domu nikto nevystrčil ani nos. Predpovede sa začali napĺňať o štvrtej poobede.
„Začal fúkať silný vietor. Všetci sme sa zišli vo veľkej spoločenskej miestnosti. Báli sme sa, no dúfali, že to prejde. O hodinu neskôr nám vypli elektriku. Vznikla panika. Všetky deti plakali a kričali. Nikto sa neodvážil odísť preč. Sedeli sme uväznení vo veľkej tme a čakali, čo bude ďalej. Na toto sme neboli pripravení. Personál zohnal len dve petrolejky, v bufete mali zopár sviečok. O kúsok svetla všetci doslova bojovali. Zvonka sme začuli praskot. Vietor bol taký silný, že obrovské stromy lámal ako zápalky. Modlili sme sa, aby na nás žiadny nespadol. Prišiel čas večere. Všetci sme sa pochytali za ruky a odišli spolu do jedálne. Do tanierov sme si ani nevideli. Bez elektriny sme boli do večera do pol ôsmej. Na druhý deň ráno víchrica utíchla. Až vtedy sme sa odvážili vyjsť von. Neverili sme vlastným očiam. Pri pohľade na zničenú prírodu každému vyhŕkli slzy. Príroda, ktorú sme len včera obdivovali, sa za päť hodín zmenila na nepoznanie. Obrovské stromy boli pováľané. Včerajšia víchrica nám nič nenechala. Najhoršie na tom bolo to, že všetky tri príjazdové cesty k našej chate boli zablokované. Personál, hostia – nikto nevedel ani odísť, ani prísť. Keď som si v sobotu pýtala noviny, tak ma vysmiali. Celé dva dni sme nemali pečivo. Jedli sme párky bez chleba a sladké buchty. Na raňajky, obed i večeru. Plakali sme už všetci. Dospelí aj deti. Nevedeli sme, čo s nami bude, dokedy tu zostaneme uväznení. Nik sa o nás nezaujímal, ani sa nenamáhali poslať pomoc. Odhodlal sa na to môj priateľ. Sadol do auta a išiel, pokiaľ sa dalo. Potom šliapal päť kilometrov v obrovskom snehu, až kým sa nedostal k našej chate. Doniesol chlieb a pečivo, ktoré sme až dovtedy brali ako úplnú samozrejmosť. Museli sme zostať až do pondelka. Odchod domov bol bolestný. Potešila ma však tá súdržnosť ľudí v kritickej situácii,“ rozpráva Eva.
Videla dvojakú tvár Tatier. Tú peknú neuvidí niekoľko desiatok rokov. Zostali len fotografie.
