„My sme párali perie a mládenci pod oknami skrývali v klobúku vrabca. Vyčkávali na vhodnú chvíľu, aby nám ho pustili do izby. Jáj, perie lietalo všade, my sme výskali a mládenci sa smiali. No ani my, dievky a ženy, sme za nimi nezaostávali, podložili sme stoličku pod kľučku, aby si nemohli otvoriť a prekárali sme ich. Jeden starý mládenec sa nás tak bál, že si aj stôl pritiahol k dverám, aby sme sa k nemu nedostali,“ spomína 77-ročná Zuzka Mravíková.
No nech to bolo s tými páračkami v Políchne pred polstoročím tak či onak, jedno je isté. Stretli sa na nich takmer všetky dievky a ženy z dediny. Spoločne si zaspievali, zašpásovali, poklebetili a napárali perie. Aj keď v tých časoch žili ľudia skromne a hlavnou poživňou bola kapusta, zemiaky, mlieko a doma upečený chlieb a posúchy, na páračkách nesmeli chýbať pampúchy, kukurica s makom a domáca pálenka.
Pampúchy rozvoniavali vo štvrtok večer aj v kuchyni u Kováčov. Takéto pomenovanie dostal dom, ktorý patrí miestnemu odboru Matice slovenskej. Na predsedníčku odboru Marku Šedlingovú tunajšie ženy sypú len slová chvály. Bodaj by nie! Do Políchna prinavrátila život a tunajším starenkám vrátila do očí šibalské iskry. „Aj páračky bol jej nápad, vychovala husi a kačice, napiekla pampúchov, povolala ženy a vidíte, ako nám to ide. Aj takým, čo nikdy perie v rukách nedržali. Hen naša Marka bývala v Bystrici, o páračkách ani nechyrovala a pozrite, ako sa jej prsty prepletajú,“ tvrdí 72-ročná Anka Koporcová.
Zuzka Chrapanová jej uznanlivo prikývne. „Počula som, že posledné páračky boli na Políchne pred štvrťstoročím. Som rada, že sa nám ich podarilo oprášiť už vlani. Tradície by nemali vymierať. Škoda len, že tu nemáme mládencov,“ povie s úsmevom. Na Luciu, Katarínu ale aj cez Vianoce šikovná gazdiná ihlu do ruky nechytila. Bála sa povery. Pichnutie po ihle v týchto dňoch sa vraj hojilo po celý rok. Povolené bolo len párať perie. Dobrá duchna vážila šesť kíl a privalila aj statného chlapa. Dievka súca na vydaj musela mať vo výbave šesť vankúšov a dve periny. Hrubé perie sa nechávalo na masteničky.
„V budúcnosti by sme práve v tomto dome chceli zriadiť aj izbu dávnych remesiel. Krosná už máme. Zvyky našich predkov tvoria históriu a tú by sme mali zachovať aj pre budúce generácie,“ tvrdí Mária Šedlingová.
