Článok pokračuje pod video reklamou
Bŕŕŕ... Až zamrazí pri predstave, že vlastná matka chcela otráviť svoje deti. Znie to neuveriteľne, ale je to tak! Dvojročná Darinka a trojročný Majko mali šťastie. Pokus o vraždu nevyšiel. Ich matka je už druhý rok vo väzení a o deti sa stará starký a otec. Bývajú na samote neďaleko Trebeľoviec, v časti zvanej Bába. Žijú si svoj život, no minulosť na nich cerí zuby z každého kúta dvojposchodového domu. „Neviem, či raz vôbec zabudneme na to, čo sa nám stalo. Hádam budeme poznamenaní do konca života! Matka mojich vnúčat je vrahyňa. Veľa razy som rozmýšľal o tom, čo sa jej v tej hlave porobilo, že chcela siahnuť na život vlastných detí. Veď ich mala rada,“ tvrdí 67-ročný starký Vilhan. Jeho vnuk Majko sedí za stolom a kreslí oblaky. Len čo začuje rozprávať sa o mame, útly chlapček zvážnie a povie: „Mama je planá, chcela nás zabiť. Ja ju už nechcem, chcel by som mamu, ale dobrú, nie planú“.
ZACHRÁŇ DETI, NA MŇA SA VYSER!
Písal sa 18. september 2002. Helenina svokra ležala v nemocnici, manžel šiel nakosiť pŕhľavu pre prasce a svokor tiež kamsi odbehol. Helena zostala s dvoma deťmi sama doma. Odrazu jej v hlave skrsol šialený nápad. Zabije seba aj deti. O malú chvíľu už dvojročnej Darinke a trojročnému Majkovi strkala do úst lieky. Ona sama tabletky zapila alkoholom. Možno si odrazu uvedomila, čo narobila a tak narýchlo načarbala na hárok papiera: „Nadrogovala som deti. Ja tiež nechcem žiť, nechaj ma tak. Prosila som ťa o pomoc, prepáč. Zachráň deti, na mňa sa vyser.“
Helenin manžel prišiel v ten deň domov okolo obeda. Zarazilo ho nezvyčajné ticho. Svoju manželku s deťmi našiel ležať v izbe. Myslel si, že spia. Potichúčky zašiel do kuchyne. Na stole našiel zdrap papiera a na ňom ten strašný odkaz. „Ešte donedávna som si ho odkladal. Veď ten zdrap papiera s manželkiným písmom zachránil moje deti. Len čo som si ho prečítal, letel som k nim do izby, triasol nimi, Majo aj čosi zamrnkal, no Darinka tam ležala ako handrová bábika. Krásna, ale bledá bábika. Utekal som na obecný úrad volať sanitku. Záchranka ich odviezla do lučenskej nemocnice,“ spomína na nešťastný deň Marian.
VRAHYŇA DOSTALA 12 ROKOV
Dávky liekov neboli, našťastie, smrteľné. Helena obišla najlepšie, stačil výplach žalúdka. Deti boli na tom horšie. Najmä Darinkin život visel na vlásku. Muži v bielych plášťoch pristupovali k jej lôžku po špičkách, akoby sa báli, že každučký prudký pohyb dievčatku ublíži. „Lekári mi povedali, že jej pomohlo to, že ešte doma v bezvedomí zvracala,“ tvrdí jej otec. Matku – vrahyňu ešte v ten večer pustili domov. Helena sa vrátila na samotu, kde ju čakali výčitky a krik. Opäť sa posmelila pálenkou, pustila plyn a hlavu strčila do rúry. Odviezli ju na psychiatriu a odtiaľ putovala rovno za mreže. Dostala 12 rokov. Občas deťom napíše pohľadnicu.
„Dodnes mi nevysvetlila, prečo to urobila. Počul som, že si aj ako slobodná chcela siahnuť na život. Keby som to bol vedel, nikdy by som sa s ňou neoženil. Mala u nás všetko. Bývali sme na poschodí a rodičia na prízemí. Mama navarila, aj sa postarala o deti. Ani biedu sme netrpeli. Okolo gazdovstva bolo síce veľa roboty, ale ona sa nepretrhla,“ prízvukuje domáci pán.
DETI SÚ NAŠE SLNIEČKA
Ťažko skúšané deti rovno z nemocnice odviezli do krízového centra. Súd rozhodol zveriť ich do opatery starej mame. Ich otec mal v tom čase na krku trojročný podmienečný trest. Na jeseň v roku 2001 nešťastnou náhodou zastrelil na poľovačke svojho kamaráta. „Nevládzem už o tom hovoriť. Nechcel som ho zabiť, ani neviem, ako mi vystrelila puška. Aj Helena to ťažko znášala...“ Stará mama vlani zomrela. O deťoch opäť musel rozhodovať súd. Ich matka spoza mreží tvrdila, že Marian nie je schopný postarať sa o ne a lepšie im bude v ústave. „Neveril som, že je vôbec schopná také čosi povedať, že im bude lepšie v ústave. Veď nám s otcom by srdce puklo, keby nám ich vzali, Našťastie, na súde sedia normálni ľudia a deti prisúdili mne,“ hovorí Marian.
Jeho otec si zrobenou dlaňou zotrie slzu. „Našej malej jazyčnici aj tri razy denne chystám do fľaše kakao. V noci ma drží za ruku. Keď jej ju náhodou pustím, zobudí sa a hovorí mi, že sa veľmi bojí, aby som nezomrel ako starká. Čože by si tie deti počali bez nás? Viem, že nám v dome chýba ženská ruka. Navaríme, poupratujeme, ale horšie je to s obšívaním. Na vetrovke sa pokazí zips, na nohaviciach sa odtrhne gombík....Majko by potreboval dohľad odborníkov, má oneskorený vývoj reči a čin jeho matky na ňom zanechal najväčšie stopy. No zároveň aj potrebuje veľa – veľa lásky a tú u nás má. Keď nám opravia auto, Darinku budeme voziť do škôlky, aj o Majka sa postaráme,“ povie starký Vilhan.
Na samotu padá súmrak. Marian už nakŕmil statok. Spolu so starkým sedia s deťmi v kuchyni. „Ale rozprávku nám bude čítať ocko. Ty ma radšej zakrúť. Starký, a kde mám tie pekné šaty?“ v jednom kuse šteboce roztomilé dievčatko. Aj Majko rapoce, no len ťažko mu rozumieť. Starý otec pohladí raz jednu, potom druhú kučeravú hlávku. Pri deťoch na chvíľu zabudne na chorobu, finančné problémy aj na pokazený zips na vetrovke. Obidvaja vedia, že nebude jednoduché zvládnuť výchovu dvoch detí, no nevzdávajú sa.
