Pondelok, 18. január, 2021 | Meniny má BohdanaKrížovkyKrížovky
FOTO

Zverstvá Osvienčimu sa nedajú opísať

Dodnes sa jej snívajú strašné sny. Stále sa strháva zo sna a pred očami sa jej mihajú tváre mŕtvych spoluväzňov. S tisíckami ďalších židovských rodín sa ako 22-ročná dostala do stanice smrti – Osvienčimu.

Dodnes sa jej snívajú strašné sny. Stále sa strháva zo sna a pred očami sa jej mihajú tváre mŕtvych spoluväzňov. S tisíckami ďalších židovských rodín sa ako 22-ročná dostala do stanice smrti – Osvienčimu. Vo vyhladzovacom tábore jej zomreli rodičia. Jej sa akoby zázrakom podarilo prežiť. „Osvienčim nie je zlý sen, Osvienčim je peklom na zemi. Na zverstvá, čo sa tam diali, sa nedá zabudnúť. Ani 60 rokov nevyliečilo moju dušu. Kto prešiel tými zverstvami, tým utrpením ľudských kostier, kto prežil neľudské zlo, pokiaľ bude žiť, nikdy nezabudne,“ neskrýva slzy bolesti Viola Ružena Fischerová, posledná žijúca Židovka v Lučenci, ktorá zažila hrôzy Osvienčimu.

Skryť Vypnúť reklamu

NA HRUĎ IM PRIPLI ŽLTÚ HVIEZDU

V roku 1939 žilo na Slovensku podľa sčítania ľudu 136-tisíc Židov. V Lučenci ich žilo okolo 3500. V súčasnosti ich tu žije okolo 30. Históriu nemožno oklamať. Vojnové Slovensko malo aktívnu protižidovskú politiku. V roku 1943 začalo ich prenasledovanie aj v Lučenci. „Prikázali nám nosiť žlté hviezdy. Môjho najstaršieho brata už rok predtým odviedli do pracovného tábora. Dodnes neviem, ako zomrel. Sú dve verzie Alexandrovej smrti. Podľa jednej mu dvaja maďarskí vojaci kázali vyliezť na strom. Spravili si z neho terč. Súťažili, kto trafí prvý. Podľa druhej zamrzol pri Done, po tom, čo mu amputovali nohu. Mamičke sa prisnil sen. Šaňo prišiel k našim dverám. Mamka ho volala dnu, no on sa len usmial a povedal jej, že má naponáhlo, že sa len prišiel rozlúčiť. Šaňa sme stratili ako prvého. Ja s mamkou, otcom a mladším bratom Ďurkom sme sa dostali do geta. Zriadili ho na Husovej ulici. Miesto hanby a poníženia pre nás so žltou hviezdou na hrudi. Raz v noci vtrhli do geta maďarskí vojaci. Mladé dievčatá a ženy nahnali do školy. Bili nás a potom nás na cintoríne znásilnili. Mamka si išla oči vyplakať, keď videla moje doráňané telo aj dušu. Keď nás neskoršie nahnali do tehelne a vojaci si opäť vyberali obete na svoje zvrhlé chúťky, mamka mi na hlavu uviazala šatku a prikryla ma vlastným telom. Neskoršie nás nahnali do vozňov. V jednom sa nás tiesnilo sto, ba aj viac Židov. Mali sme dve vedrá. Jedno na vodu, druhé na výkaly. Nikto netušil, kam nás vezú. Keď sme zastali a niekto z vagónu vystúpil, okamžite ho zastrelili. Ja som bola vo vozni najmladšia a preto mi prischla úloha cez okienko vylievať vedro s našimi potrebami. Fúkal vietor, výkaly mi ostriekali celú tvár. Naivne som si myslela, že ma už nič horšie nemôže postretnúť,“ povie tichým hlasom 83-ročná Lučenčanka. Vtedy ešte netušila, že o niekoľko dní ich vyložia pred bránami najstrašnejšieho koncentračného tábora.

Skryť Vypnúť reklamu

TÁBOR SMRTI A TÁBOR ŽIVOTA

Písal sa marec 1944. Fúkal silný vietor. Rodina Sternová spolu so stovkami ďalších židovských a rómskych rodín postávala pred bránami Osvienčimu. „Pred rampou stál muž v nemeckej uniforme, cez ktorú mal prehodený biely plášť. Vtedy som nevedela kto to je. Dnes už viem, kto to bol - doktor Mengele. Dvíhal raz ľavú, raz pravú ruku. Rozdelil nás do dvoch skupín. Ľavá ruka znamenala tábor smrti, pravá – tábor života. Ocka, mamu a mňa zadelil do tábora smrti. V poslednej chvíli sa ma opýtal, koľko mám rokov. Vravím mu 22. Pozrel sa na mňa a potom mi prikázal prejsť na druhú stranu. Mamka ma chcela objať, odstrčil ju a udrel. Vtedy som ju videla naposledy. Moju dobrú mamičku. Čosi mi ešte zakričala, no ja som ju už nepočula. Rodičia mi zomreli v plynovej komore, brat Ďurko prežil, hoci v tábore dostal škvrnitý týfus,“ povie Viola Ružena Fischerová a na chvíľu sa odmlčí. Plače! V tábore smrti stratila svojich najbližších. Nemohla pochovať ani ich telá. Fašisti im ukazovali dym z komína a vyškierali sa im do tváre, že si prikurujú s ich rodičmi a ony sa neskôr budú umývať mydlom z ich kostí.

Skryť Vypnúť reklamu

NEĽUDSKÉ ZAOBCHÁDZANIE

„Hneď po príchode nás ostrihali dohola. Mala som husté a dlhé vlasy. Vraj z vlasov robili laná pre námorníkov. Potom nasledovala dezinfekcia. Vzali nám šaty, nahnali holých do chladnej miestnosti a do zadku nám strčili akúsi hadičku. Pripomínala tú z pumpy, vstrekli nám do čriev ktovie akú tekutinu. Nebola to mydlová voda, pretože tá by nás prehnala. Už som nevládala stáť na nohách, ľahla som si na zem a zaspala. Chcela som zomrieť. No nebolo mi to súdené. Na nohy nám obuli dreváky. Strašne v nich oziabali nohy. V tábore bol potok. Slúžil pre všetko. Na pitie, umývanie i ako záchod. Kto šiel vykonať potrebu do latríny, ktorá stála opodiaľ, už sa z nej nevrátil. Udusil sa vo výkaloch, ktoré Nemci šikovne zamaskovali pieskom. Hrôza, hlad a bitka. V tábore som zazrela malé dievčatko. Držalo v ruke bábiku a plakalo. Hľadala svoju mamu. Vojak ju sotil do auta. Skončila v plynovej komore. Na lekárske pokusy si najradšej vyberali dvojčatá alebo väzňov, ktorí mali hrb či inú deformáciu chrbtice. Aj ja som sa dostala do rúk doktora smrti. Pichal mi injekcie. Do rúk, do hrudi, do pŕs. Cítila som sa po nich mizerne. Pomáhala mi jedna zdravotná sestra, Vybrala mi z hrude aj zlomenú ihlu.“

NEVEDELI SME, ČI PUSTIA VODU ČI PLYN

„Keď nás nahnali pod sprchy, nikdy sme nevedeli, či na nás pustia plyn alebo vodu. Občas som si aj želala, aby už to trápenie skončilo. Denne zomierali okolo mňa desiatky ľudí. Raz zapálili na dvore veľkú vatru. Nahnali na ňu okolo 3000 Cigánov. Hrôza, ktorá sa nedá opísať. Kľačali sme na zime, v ruke sme museli držať tehlu. Potom nás nahnali pod horúcu paru a opäť sme šli na zimu kľačať. Jedli sme zmes pilín, uhlia a konského mäsa. Chlieb z pilín v tvare tehly nám mal vydržať týždeň. Keď ste do neho zahryzli, rozpadol sa. V miestnosti nás bolo okolo tisíc. Keď ste sa postavili, nemali ste si už kam ľahnúť. Budete mať miesta dosť, revala na nás dozorkyňa Baby a surovo skákala po bruchách tých, čo ležali. Keď sme vyčnievali z radu, bila nás latou. Aj mňa udrela, odvtedy som hluchá. Po vojne som ju zazrela v jednej reštaurácii v Prahe. Brat mi hovoril, že som vstala a začala kričať: Zadržte toho vraha! Chytili ju a zavreli. Zviera v ľudskej koži skončilo za mrežami,“ tvrdí stará dáma.

ŠŤASTENA STÁLA PRI NÁS

Neskoršie sa dostala do tábora Rawensbruck. „Bol to ženský koncentrák. Nebolo tam o nič lepšie. Spávali sme na poschodových posteliach. Na jednej sme sa tlačili aj tri. Ležala som pri Mariške. Pili sme z jedného pohára. Raz ju zaliala krv, zomrela na tuberu. Stal sa zázrak, ja som sa nenakazila. Pracovali sme v továrni. Bol nálet a nás nahnali na pole neďaleko fabriky. Prikrčili sme sa k zemi, ukázali ramená a na nich vytetované čísla. Jeden pilot letel tak nízko, že som mu videla do tváre. Nestrieľali, odleteli preč. Veľa razy sme zažili bombardovanie. Dostala som kiahne. Po večeroch mi hnisajúce rany vypaľovala Betka. Keby vedeli, že som chorá, pošlú ma na smrť. Raz sme boli v lese. V hlave mi skrsol šialený nápad. Uteč! Ak chceš žiť, musíš to spraviť. Vedela som, že psy stratia vo vode stopu. Brodili sme sa v potoku. Sedem žien. Šťastena stála pri nás. Prišli sme na farmu. Domácemu sme povedali, že sme Slovenky a pracovali sme vo fabrike, ktorú zbombardovali. Ktovie, či nám uveril, ale pomohol nám. Vyrobil nám doklady. Volala som sa Ružena Molnárová,“ povie R. Fischerová.

Holokaust prežilo iba 105–tisíc Židov, medzi nimi aj Viola Ružena Fischerová. Do Lučenca sa s podlomeným zdravím vrátila v júli 1945. Za vojny sa dlho nič nevedelo o tom, čo sa deje s deportovanými Židmi. Zmenil to až útek dvoch slovenských Židov z tábora v Osvienčime. Neskôr sa o zverstvách v stanici smrti dozvedel svet aj vďaka svedectvám tých, ktorí prežili. Ich spomienky sú varovaním pre nás všetkých. Osvienčim nie je zlý sen, je to skutočnosť o udalostiach spred šesťdesiatich rokov.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  2. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  4. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  5. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  7. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  8. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  9. Oktagon 20: Pikantné súboje prinesú aj zápas o titul!
  10. Tipni si na Petru Vlhovú a získaj 10 eur
  1. Najobľúbenejšie auto Slovákov je opäť ŠKODA
  2. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  3. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  4. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  5. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  6. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  7. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  9. Akčný výpredaj v PLANEO Elektro – to sú ceny nižšie až o 60 %!
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 21 037
  2. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 14 481
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 9 219
  4. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 476
  5. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 804
  6. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 6 604
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 271
  8. Kvalitnej hydiny je na pultoch stále menej. Čo vlastne kupujeme? 6 116
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka? 5 936
  10. Kuba si turistov omotá okolo prsta. Miesta, ktoré musíte vidieť 5 873
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Novohrad - aktuálne správy

Podvodníci si chcú prilepšiť na úkor predávajúcich, prišli s vymysleným poplatkom

Keď predávajúci zistí, že informácia o depozite je falošná, podvodník zvyčajne prestane komunikovať.

Ilustračné foto.

Covid stopol trhy, tak si otvoril vlastné, Vlado z Drahovej sa originálne vynašiel

Jediné trhy, ktoré v našej krajine fungujú nepretržite už od konca októbra, sú v Drahovej. Ide však o recesiu.

Vlado nezaprie dušu dobrodruha. Srší humorom  a je skutočne pohostinný.
Nový primátor Hnúšte Roman Lebeda chce, aby sa vzdelaní a šikovní ľudia vrátili do svojho rodiska.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

V Banskej Bystrici nahlásili hromadné prepúšťanie 1 486 zamestnancov

Ohrození sú zamestnanci z oblasti poštových služieb, ide o avizované prepúšťanie v Slovenskej pošte.

Informácie o skríningovom testovaní v Martine

Zatiaľ je v meste k dispozícií deväť funkčných odberových miest, celoplošne sa v metroplote Turca bude testovať najmä počas víkendu.

Už ste čítali?