Vyžaruje z nich pohoda. Aj pri takých otázkach, kde by iní spustili litánie sťažností, oni sa iba usmejú a vyhlásia: „Je nám fajn a nechceme byť iní.“ Homosexuáli aj dnes žijú pod obrovským tlakom verejnej mienky, a tak sa niet čo čudovať, že obidvaja súhlasili s rozhovorom len pod rúškom anonymity. „Napriek tomu, že aj v tejto oblasti zavial nový vietor, ľudia sú stále poznačení predsudkami. Zvlášť v takom malom meste ako je Lučenec. Aj keď je tomu už 14 rokov, ako bola homosexualita vyňatá zo zoznamu duševných chorôb aj u nás, stále sa nájdu takí, ktorí nám nadávajú do buzerantov a tvrdia, že sme zrelí na psychiatriu,“ hovorí Igor.
Podľa neho žije v Lučenci okolo 50 homosexuálov. „Kdesi som čítal, že na Slovensku sú 4% ľudí s takouto orientáciou. Musím sa nad tým pousmiať. Neviem, kde zobrali toto číslo, ale dovolím si tvrdiť, že neexistujú žiadne výskumy, ktoré by reálne odhadli počet homosexuálov,“ dodá Peter.
RODINA NA NÁS NEZANEVRELA
„Pamätám si, že ma už ako malého chlapca nezaujímali typicky chlapské záľuby. Nehral som sa s autíčkami, nelozil po stromoch, dokonca aj hry na vojakov mi boli vzdialené. Oveľa radšej som sa tmolil pri mame v kuchyni. Mama bola pre mňa stelesnením nehy a dobra. S otcom som si nerozumel. Až v 13 rokoch som si začal uvedomovať, že oveľa viac sa mi páčia chlapci. No dievčatá si moju orientáciu nevšimli a nadbiehali mi. Veľmi ma to rozčuľovalo, pretože sa našli aj také, ktorým nestačilo raz povedať, že nemám záujem. Baby vedia byť riadne potvory. Nepopieram, mal som z toho v hlave poriadny zmätok. Vysvetlenie, prečo práve ja, som hľadal v knihách. Čítal som príbehy chlapcov, ktorí nezvládli, že sú „teplí“ a siahli si na život. Nezvládli ani to, že ich vlastná rodina sa od nich odvrátila a oni sa ocitli na ulici. Mal som však šťastie. Katastrofické scenáre sa nekonali. Mám chápajúcu mamku, ktorá ma miluje takého, aký som. To, že som „iný“, zbadala sama. Vyrovnala sa s tým hrdinsky. S otcom som sa nikdy na túto tému nerozprával. Isto niečo tuší, ale zatiaľ asi nenašiel odvahu, aby pootvoril dvere do trinástej komnaty,“ tvrdí Igor.
„Ja som sa zaľúbil do svojho spolužiaka. Mal som 12 rokov. Vždy, keď som bol v jeho blízkosti, sa mi rozbúšilo srdce a líca som mal ako ružičky. No nikdy som nenašiel odvahu povedať mu to. No myslím si, že niečo tušil. Čím som bol starší, tým viac som si uvedomoval svoju orientáciu. Mnohí chlapci to skúšajú aj s dievčatami aj s chlapcami. No ja som nikdy nemal dievča. Vždy som mal len chlapcov. Dievčatá ma jednoducho nevzrušujú. Samozrejme, mal som krízu. Hanbil som sa za to, že som taký, bál som sa, ako to poviem doma. Byť gayom nie je med lízať. Odrazu ste na tom druhom brehu, pripadáte si nečistý, chorý, ste zraniteľnejší ako vaši rovesníci. Niektorí po celý život nenájdu silu priznať si, že sú gayovia. Žijú v pretvárkach a klamstvách. Raz sa mi stalo, že ma oslovil muž. Viem o ňom, že je ženatý, má deti a jeho manželka ani len netuší, že naháňa mladých chlapcov. Je to chudák. Som rád, že som mal dosť odvahy povedať svojim najbližším: Som gay, ale som to stále ja, váš syn, ktorý vás potrebuje a má rád. Tiekli aj slzy, padli tvrdšie slová, ale napokon sa s tým mama aj otec vyrovnali. Bez zázemia v rodine by to pre mňa bolo oveľa ťažšie,“ hovorí Peter.
SEX JE AŽ NA DRUHOM MIESTE
Nezapiera, že Igora miluje. Nežne mu chytí ruku a vyčítavo dodá: „Vidíš, takto by sme mali chodiť aj po ulici. Tvoja dlaň v mojej.“ No Igor ho milo zahriakne. „Buď trpezlivý, aj to bude. Veď vieš, že nechcem vystavovať posmeškom svoju mamu. Keby nie jej, už dávno sa vodíme za ručičky po námestí aj na pravé poludnie.“
Stáva sa, že majú rozdielne názory, ale nie sú to rozpory. „Náš vzťah je predovšetkým o dôvere a tolerancii. Sex je na druhom mieste. Veď ja som vlastne stále panic. Zatiaľ sme totiž nemali taký „naozajstný“ sex. A to už chodíme spolu vyše roka. Samozrejme, bozkávame sa, hladkáme, ale na ozajstný sex stále nie sme pripravení. Možno je to aj tým, že nemáme dostatok súkromia. Veď hovorím, že sex je u nás až na druhom mieste,“ vysvetľuje Igor.
JE TO VÔĽA BOŽIA
Zoznámili sa prostredníctvom teletextu. „Vo väčších mestách majú lesbičky, tranvestiti aj gayovia svoje kaviarničky. V Lučenci to tak nie je. Najľahšie je nájsť si partnera cez internet alebo teletext. No treba si dávať pozor na takých, ktorí si chcú len užiť,“ tvrdí Igor. Ak sa ich opýtate, čo jeden pre druhého znamenajú, bez dlhého rozmýšľania odpovedia takmer navlas rovnako. „Peter je pre mňa všetkým. Radosťou aj bolesťou, trápením aj šťastím. Je pre mňa životom,“ tvrdí Igor. Peter sa usmeje a dodá: „Aj ty si môj život. Dostali sme silu zvládnuť to a to je hlavné.“ Igor rád číta. Vyštudoval strednú školu a momentálne si hľadá zamestnanie. Peter je na invalidnom dôchodku. Uvažujú o spoločnej domácnosti. Žijú každú minútu, nič nechcú premárniť. Chodia na dlhé prechádzky, posedia si pri čaji a už dávno si nekladú otázku, prečo práve oni sú iní ako my, ostatní.
„Je to vôľa Božia. Obidvaja sme veriaci. Veriaci gayovia. Smiešne? Nie, len úprimné. Nemáme pre to výčitky, ani necítime k nikomu nenávisť. Osudu sa nedá zabrániť. Chceme žiť spolu. No nemyslíme si, že gayovia by mali vychovávať deti. Dieťa potrebuje mamu aj otca. Aj keby na Slovensku niekedy povolili registrované partnerstvo, adopciu dieťaťa či akékoľvek iné práva, nám dvom by záležalo predovšetkým na stanovisku cirkvi. Zamýšľam sa nad tým, čo by sa v takom prípade v našom vzťahu zmenilo. Viem, že ani právne normy by nezmenili zmýšľanie ľudí. Predsudky, nenávisť, zloba vznikajú v našej hlave a preto by sme sa nemali zaoberať takýmito myšlienkami. Možno to bude znieť ako fráza, ale keby sa každý z nás usiloval hľadať to pekné a pozitívne, hneď by bol život krajší. Aj pre nás gayov,“ zamyslí sa Peter.
Byť gayom nie je tragédia alebo niečo, za čo sa treba hanbiť . Mnohí o ľuďoch s inou orientáciou toho veľa nevedia. Je ťažké rozprávať o sebe, zvlášť vtedy, keď vyčnievate z davu. Peter s Igorom zahnali strach a poodhalili to, čo cítia tí, ktorých priťahuje to isté pohlavie. Z. Suráková
