Článok pokračuje pod video reklamou
Neprejde deň, že by sa v práci nudila. Už takmer dvadsať rokov pomáha deťom, nad ktorými iní ohŕňajú nos a vyhýbajú sa im. Známi jej zvyknú hovoriť, že sa nemá rada, keď sa nešetrí a rozdáva sa ľuďom, ktorí jej pomoc potrebujú. Považuje svoju prácu za šťastie i poslanie. Stôl a skrine Márie Varšovej sú plné spisov. Čo papier - to príbeh dieťaťa, ktoré aj vďaka jej úsiliu dostalo šancu na lepší život.
ČO DEŇ, TO NOVÝ PRÍPAD
Napriek tomu, že sa v posledných rokoch rodí menej detí, prípady, ktoré musí riešiť, sú omnoho závažnejšie a smutnejšie ako kedysi. „Každý deň nám prináša niečo nové. Pribúdajú rodiny veľmi chudobné, nezamestnané. Neraz je na vine alkoholizmus, gamblerstvo či drogy. Stretávam sa s prípadmi, kde sú napospas osudu pohodení už novorodenci. Ratujeme neraz životy a zdravie detí, ktoré sú týrané, bité a hladné. Veľakrát špinavé, všivavé a podvyživené. Snažíme sa aj nechcenému dieťaťu umožniť žiť taký život, v ktorom nájde lásku a dobrú opateru.“
NERAZ RISKUJE PO NOCIACH
Za deťmi chodí priamo do rodín. Neraz po nociach a v sprievode polície. „Sú to rodiny, kde nám hrozí aj nebezpečenstvo a konflikty. Riešili sme prípad, kedy nafetovaná žena hádzala o zem vlastné dieťa. Manžel jej sedí za mrežami a ona život s deťmi nezvláda psychicky. Ešteže jej dieťa zobrala suseda a nahlásila to polícii. Malé deti častokrát naozaj nemajú čo jesť, čo si obliecť a sú neraz aj bité. V Rapovciach žene, ktorá situáciu so siedmimi deťmi absolútne nezvláda, pomáha starosta Ivan Eibner. V Trenči sa nám zasa stalo, že nás žena fyzicky napadla a museli sme pred ňou utekať.“
NEZODPOVEDNÉ MATKY
„Je to neuveriteľné a strašné, no sú aj také ženy, ktoré po pôrode z nemocnice ujdú. Vtedy sa krkavčej matky opýtam, či by len tak náhodou nechcela svoje dieťa späť. Keď povie, že nie, hneď vybavujem potrebné dokumenty, rodný list a batoľa odovzdám do detského domova. Mala som prípad, keď matka sama odniesla dvojročného synčeka a ďalších jeho dvoch súrodencov do krízového strediska. Bez výčitiek svedomia odišla pracovať do zahraničia. Nedávno nám starosta Maškovej oznámil, že sa po dedine túla 5 detí. Bál sa, že niekde zamrznú. Rodičia sa o ne vôbec nestarajú.“
PRÍDAVKY DÁVAJÚ ÚŽERNÍKOM
„Riešime prípady, kde sa s peniazmi vôbec nehospodári. Keď majú veľa, minú ich za dva - tri dni a potom si požičiavajú. Mali sme rodinu, ktorá dostávala na deti 22-tisíc korún, no nezostalo im nič. Úžerník išiel s nimi až na poštu a priamo pri priehradke im zobral všetky peniaze. Aj preto sme sa rozhodli, že deti zoberieme a zanesieme do ústavu, kde budú v bezpečí.“
ÚSTAVY SÚ PREPLNENÉ
„Stretávame sa s deťmi, ktoré sú šikovné, nadané a veľmi milé. Nemôžu za to, že sa narodia v rodinách, v ktorých sa nevie hospodáriť s peniazmi a rodičia sa o ne nevedia postarať tak, ako si to predstavuje štát. Nechcených detí stále pribúda, no je ťažké ich umiestňovať. Ústavy sú už tak preplnené, že niekedy nevieme, čo s deťmi. Aj teraz ich máme na umiestnenie zo dvadsať. Stalo sa, že som dieťa mala už aj doma. Je to však len prechodná situácia. Aj keď by som si to nemala tak brať k srdcu, realita je iná. Veľakrát sa mi zdá, že sa už zo všetkého zbláznim. Častokrát celé noci nespím. Rozmýšľam, čo urobím s dieťaťom, ktoré treba niekam umiestniť do ústavu. Pri každom pohľade do tých smutných nevinných očí v srdci cítim, že im chcem a musím pomôcť,“ hovorí Mária Varšová.
Ani piatkové ráno nebolo pre ňu ničím výnimočné. V rukách držala trojtýždňového Ivanka. Ich cieľom bol Detský domov vo Valaskej. Je naozajstnou vílou pre všetky deti s týmto osudom. Mária tvrdí, že deti majú v ústavoch a domovoch prepych. Môžu sa vzdelávať, hrať aj zabávať. No pocit, že vyrastajú s rodičmi, ktorým na nich záleží, im určite vo vnútri duše chýba.
