Článok pokračuje pod video reklamou
Zvráskavená tvár, usmiate oči, úprimnosť a vnútorný pokoj charakterizovali naše stretnutie s najstaršou žijúcou príbuznou Boženy Slančíkovej-Timravy v Lučenci Zlatkou Petrivaldskou. Stará dáma oslávila 30. januára 91 rokov. „Svoju tetu Boženku som prežila už o sedem rokov. Timrava zomrela 27. novembra 1951. V ten istý rok ako môj otecko. V deň jeho pohrebu povedala: V tomto roku pôjdem aj ja. Keď sme sa spolu narodili, aj spolu zomrieme. Prežila ho len o päť mesiacov,“ hovorí Timravina teta.
V jej byte zaberajú knihy a busta slávnej spisovateľky čestné miesto. Vedľa nich je fotografia Zlatkinej dcérky Vierky. „Nie je nič hroznejšie, ako keď si matka pochová vlastné dieťa. Vierka mi zomrela pred dvoma rokmi. Vždy bola Timraviným miláčikom. Zvykla jej hovoriť, že jej zanechá svoje pero a len tak zo žartu, keď sme ju karhali za úlohy, prehodila, že v nej zabíjame ducha. Už sú obidve na lučenskom cintoríne. Čiernych dní bolo v mojom živote viac. No deň, keď mi zomrela dcéra a deň, keď moju pravnučku nezobrali na gymnázium, ktoré sa hrdí menom mojej tety, ma poznačili najviac,“ tvrdí stará dáma.
ISKRU V OKU ZDEDILA PO TIMRAVE
Hovorí sa, že kým má človek iskru v oku, tak je stále mladý. Zlatka vraj iskru v očiach zdedila po tete Božke. „Nielenže dobre písala, šila, piekla, varila, ale bola aj vrtká tanečnica a iskra v oku jej nevyhasla ani v posledných dňoch života. Nemala rada doktorov. Svojmu lekárovi Ernestovi Gögössymu, len čo ho po prvýkrát zbadala, to tiež nezabudla oznámiť. Keď jej prízvukoval, že sa musí šetriť, tvrdila mu, že je najväčší despota, akého kedy stretla. Dlho sme netušili, že píše. Moja mamička sa dozvedela o jej písaní až potom, keď uverejnili novelu Mojžík. Teta sa po celý deň skrývala v dome, lebo sa bála vyjsť na ulicu, aby ju gazda, ktorého opísala, nezbil.
V roku 1909 jej zomrel otecko. Odvtedy bola teta ešte uzavretejšia. Rozhodla sa odísť z Políchna a vrátiť sa na Ábelovú. Nebolo to pre ňu ľahké. Kým sa môj otecko neoženil, teta bývala u neho. Vtedy sa vraj zamilovala do ábelovského učiteľa Ľudovíta. No on bol oveľa mladší. Teta sa skamarátila s jeho sestrou. Chodievala k nim takmer denne. Veľa z toho zachytila v novele Bez hrdosti. Veru, neľahký to bol pre ňu návrat. Rok po príchode vyhorel jej dom. Potom bývala so starou mamou v takzvanom „dadóve“, kde mali dve izbičky, predizbu aj komoru. Božka nosila biele šaty. Keď jej zomrela matka, odložila ich do skrine a zahalila sa do čierneho. Viete, že toto je prvý moment, na ktorý sa v súvislosti s tetou pamätám z detstva? Chodila som potom do školy do Lučenca a domov som prišla len na prázdniny. Cez leto bývalo u tety veľmi veselo. Navštevovali ju príbuzní. Teta po celý rok šetrila, aby ich mohla počas leta hostiť.“
TIMRAVA MALA RADA MLÁDEŽ
Roky utekali, Zlatka vychodila školu a vydala sa za učiteľa. V tom čase sa ich v byte schádzala mládež z Ábelovej aj z blízkeho okolia. „Timrava mala rada mládež. Pamätám si, ako sme na jej dvore hrávali volejbal. Ona sedela na lavičke pod schodmi a povzbudzovala nás. Niekedy si aj pošomrala, keď sme jej rozohnali hydinu, ale pre nás, mladých, by aj dušu bola dala. V dome sa jej vždy popod nohy tmolil psík a stará hus. Tá sa dožila hádam aj dvadsať rokov. Teta ju mala veľmi rada. V zimných mesiacoch sme hrávali karty. Božku sme dlho nevedeli nahovoriť, aby hrala o peniaze. Keď už mala toho dosť, vytiahla päť korún a zahlásila, že bude hrať dovtedy, kým tých päť korún neprehrá. Rada pozorovala ľudí. Často sa sama na seba hnevala, že sa s nimi nevie skamarátiť. Je zvláštne, že sa s nimi nevedela ani poriadne porozprávať. Tak od srdca. Myšlienky lepšie vedela dať na papier, ako ich povedať svojim blízkym. Keď mala návštevu, ani nie po polhodine pribehla za mnou a volala ma, aby som sa ja išla s nimi rozprávať.“
Stará dáma sediaca predo mnou zdedila po spisovateľke nielen iskru v oku, ale aj podobu. „Zvykli nám hovoriť, že sa podobáme ako vajce vajcu. Rada spomínam na spoločne strávené roky. Aj na tie v Ábelovej, aj na tie v Lučenci. Cez vojnu našu dedinu bombardovali. Na jej byte tlak bomby vybil všetky okná. Presťahovala sa aj s rodinou k nám. V dvojizbovom byte sme sa tiesnili 11. Pred bombardovaním sme utekali do susednej Madačky. Teta nie. Ostala strážiť byt. Obdivovali sme jej odvahu. V jej dome bola poľná nemocnica. Keď paľba utíchla, išla si pozrieť dom. Prišla bledá a vyľakaná. Dlho sedela mlčky na stoličke. Po dlhom mlčaní nám povedala, že v dome pod stolom našla mŕtveho vojaka. Zaveľa sa bála mŕtvych. Vojna skončila a ona zahlásila, že v jej dome to už nikdy nebude také, ako predtým.“
NEVEDELA SI ZVYKNÚŤ NA ŽIVOT V MESTE
Zlatkin manžel dostal v Lučenci miesto učiteľa. Timrava si uvedomovala, že nemôže ostať sama v Ábelovej. „Prišla za nami do mesta. Bývali sme na Partizánskej ulici. Mala izbu hneď vedľa nášho bytu. Nevedela si zvyknúť na život v meste. Chýbal jej náš chotár i „jej“ studnička. Tešila sa, keď si lučenský divadelný krúžok dal meno podľa nej. V roku 1947 získala titul národná umelkyňa. Dostala vtedy veľa peňazí. No nemala z nich radosť. Hnevala sa, že ich nemala skôr, keď túžila cestovať. S mojou Vierkou sa s nimi hrali karty. Na starosť sa jej splnil sen - mala peniaze a mohla cestovať. Najviac času strávila v kúpeľoch v Sliači. No Timrava bola veľmi neposedná a rada si popapkala. Deň predtým, ako ochorela, sme mali na obed pečenú hus. Aj keď vedela, že mastné nemôže, najedla sa až – až. Na druhý deň dostala porážku. Zomrela 27.11.1951.“
Milá teta! Tetuška! Tak zvykli známi a priatelia oslovovať Boženu Slančíkovú Timravu a tak zvyknú oslovovať aj jej neter – Zlatku Petrivaldskú. Obidve ženy ostali verné tomuto kraju. Prirástla im k srdcu aj kamenistá pôda v okolí Políchna a Ábelovej. Milovali ľudí, ktorí žili v neúrodnom kraji. Ani jednej z nich čas z krásy neubral. Tá istá iskra v oku, tá istá jasná myseľ. Aj Timrava sa do poslednej chvíle živo zaujímala o všetko. Jej neter sleduje politiku, mená hercov sype z rukáva a po večeroch spomína na tých, ktorých mala rada, ale už nie sú medzi živými. Medzi nimi aj na spisovateľku Boženu Slančíkovú-Timravu.
