Domovy dôchodcov. Miesta bolestí, radostí aj spomienok. V tom lučenskom sme spoznali 84-ročnú Gizelu Petrócziovú. Má šedivé vlasy, zhrbené telo a pri chôdzi si pomáha paličkou. Spomienky na detstvo jej neraz zarosia oči.
„Bolo nás desať detí. Keď som mala štyri roky, mama ma darovala farárovi z Pleša. Veľakrát som si kládla otázku, prečo to urobila. Boli chvíle, keď som ju ospravedlňovala pre biedu, v akej žila. Na fare bývala aj kuchárka, stará dievka, ktorá ma využívala. Bola veľmi krutá a častokrát ma bila. Postupne som zistila, že ma k sebe zobrali kvôli práci. Neľúbili ma, len ma využívali. Bosá som každé ráno už o piatej musela ísť pásť husi. Farár bol vzdelaný, stále čítal knihy, no o mňa sa nestaral. Cítila som sa akoby odhodená a nejednu noc som preplakala. Snívalo sa mi o mame. Keď som chodila do tretej triedy v meštianskej škole, farár zomrel a s kuchárkou sme zostali samé. Vtedy som musela ísť pracovať do továrne vo Fiľakove,“ hovorí G. Petrócziová.
Strach mala nielen z kuchárky, ktorá k nej bola horšia ako macocha, ale aj z jednej sovy. Tá vraj sedávala na veľkom strome, keď chodila s husami k potoku. „Keď sova začala húkať, vždy som sa veľmi bála. Vtedy som si prehodila cez hlavu malú deku. Pozerala som sa do zeme, len aby som videla, skadiaľ idú husi a rýchlo som za nimi bežala,“ tvrdí teta Gizka.
Dospela a vydala sa za krajčíra. Ostali bývať v Lučenci. Jeden syn im zomrel, keď mal 35 rokov, a na toho druhého - Karola - je Gizka veľmi pyšná. „Keď boli chlapci malí, vždy som im spievala pesničky. Možno aj preto sa Karol začal venovať hudbe. Učarovali mu husle a neraz cvičil na povale. Hudba ho bavila natoľko, že sa jej venuje profesionálne a v súčasnosti je dirigentom Košickej filharmónie. Spoznal celý svet a do hudby zasvätil aj svoju dcérku,“ dodá hrdo Gizka.
Tvrdí, že terajšie deti majú bezstarostné detstvo. Na to svoje spomína s bôľom. „Každý by mal mať toľko detí, aby ich dokázal vychovať. Keby nás nebolo desať, mamka by ma hádam nebola odvrhla ako nepotrebnú vec,“ dodá so slzami v očiach.