Môže sa pýšiť tým, že sa na pretekoch F1 stretol aj s takou legendou motoristického športu, akou bol Ayrton Senna.
„K záchranárstvu som mal blízko už ako malý chlapec. Ako osemročný som sa prvýkrát dostal na ukážku požiarnikov a veľmi sa mi to zapáčilo. Pamätám sa, že v začiatkoch, keď sme chceli niekoho dostať z auta po nehode, sme používali krompáče a železné tyče. Vtedy k haváriám nechodili ani lekári a veľa ľudí zomieralo. Možno aj preto som stále rozmýšľal nad tým, ako to všetko zmeniť. Prerobili sme Tatru 613, ktorá sa za socializmu používala ako vládna limuzína. Bolo to vlastne prvé záchranárske auto na Slovensku. Patrili sme pod Prahu, ale ľudí sme zachraňovali na Slovensku,“ hovorí K. Mokoš. Na sebe má oblečené tričko, ktoré navodí atmosféru pretekárskeho depa. Splnil sa mu možno jeden zo snov, pretože mohol pomáhať jazdcom na najprestížnejších pretekoch - F1.
„Pre mňa ako záchranára bolo F1 niečo výnimočné. Jazdci nás rešpektovali a v boxoch vychádzali v ústrety. Ak pilot havaroval, mal v prilbe prívod kyslíka iba na jednu minútu. Bolo ho treba z monopostu rýchlo vyslobodiť. Cením si, že som mohol byť v blízkosti bývalého majstra sveta Ayrtona Sennu. Bol iný ako ostatní pretekári, taký ľudský. Vždy sa s nami ochotne porozprával. Keď sa na pretekoch zabil, bolo mi to veľmi ľúto. Smrť pretekára je vždy rýchla, aspoň netrpel,“ spomína si Karol.
Nevie pochopiť najmä mladých vodičov, ktorí na cestách jazdia ako blázni. „Oni si neuvedomujú, že keď sadnú za volant terajších moderných a rýchlych áut, často majú namierené v ústrety smrti. Horšie je, že väčšinou na ich nerozvážnosť a bláznovstvo doplatia nevinní. Za tie roky som zažil veľa nepríjemných záchranárskych akcií. Desiatkam ľudí sme zachránili život. Mladého Trnavčana Petra sme trištvrte hodinu vystrihávali z kamióna. Prežil to a pravidelne nám píše i chodí za nami, aj keď o barlách. V tých kritických chvíľach nemáme čas rozmýšľať, musíme rýchlo konať. Ako profesionálny záchranár musím neraz aj klamať. Najmä tým, ktorí sa hneď po nehode pýtajú na najbližších. Najhoršie je oznámiť rodičom, že ich syn už nie je medzi živými. Priamo v teréne je to neraz veľmi zlé. Zranení ľudia vás škriabu, kričia, ale aj bijú. Vtedy musím myslieť na to, ako sa s nimi rozprávať, aby neupadli do bezvedomia. Niekedy ich aj prefackám,“ dodáva Karol Mokoš.
Denno-denne je pri haváriách. Sám žiadnu nikdy nespôsobil. Nehody, pri ktorých zasahoval, sa nedajú spočítať. Archív mu zdobí mnoho fotografií. Nielen z pretekov, ale aj z nepríjemných, častokrát smrteľných havárií. Je na ne otrasný pohľad. Karol by bol najradšej, keby jeho robota nebola potrebná. No na cestách sa pohybuje čoraz viac áut a záchranári z Fiľakova musia byť v strehu v každej chvíli.
