Kdeže sú časy, kedy v Ábelovej žilo takmer tisíc ľudí! V obci bolo niekoľko úradov, obchodov a dedina doslova prekvitala. Ľudia mali prácu, deti sa každý deň tešili do školy. Dnes za chladnými múrmi starých domov nájdete už len postarších ľudí, prisťahovaných Rómov a niekoľko chalupárov. Nezadržateľný zánik základnej školy prišiel po viac ako dvestoročnej histórii 31. januára. V deň, keď sa rozdávali polročné vysvedčenia, v škole poslednýkrát zazvonilo. Dnes je škola zapadnutá snehom.
„Finančne sme na tom neboli až tak zle. Ešte vlani si do lavíc zasadlo 16 žiakov, v septembri deviati, no pred Vianocami zostali už iba štyria. Všetko Rómovia. Zatvoreniu školy sa nedalo zabrániť. Pred začiatkom školského roka sme s učiteľom a upratovačkou vymaľovali triedu a deti sa do školy tešili. Problémy sme nemali ani s kúrením, pretože v triede sú kachle. Keďže máme v obci veľkú migráciu stále som veril, že detí bude dosť. No čerta starého! Ľudia zmizli zo dňa na deň. Bohvie, kam odišli. Možno niekde do Anglicka. Už tu bývajú vari len tri alebo štyri mladšie rodiny. Keby v Ábelovej nebolo tých 70 Rómov, tak by dedina vyzerala ako vymretá. Z chalupárov nemá obec takmer nič. Chalúpky si obriadia, ale inak je to bieda. V obci ostal už len jeden obchod, krčma a pošta. Lenže aj tú asi zrušia, pretože je stratová a ľudia smrdia grošom,“ vysvetľuje starosta Ábelovej Ján Ivanič.
Deti si zvykajú na dochádzku do Haliče, kam ich denne vozí autobus. Horšie sa zvyká učiteľovi Petrovi Klejovi z Lučenca, ktorý v škole odučil päť a pol roka. „Boli horšie časy, ale aj lepšie. V škole som si bol učiteľom, školníkom i riaditeľom. Teraz som nezamestnaný a neviem, čo bude ďalej,“ hovorí Peter Kleja.
V dedine sa začalo pošuškávať, že so zatvorením školy údajne zrušia aj autobus. To by obec úplne odrezalo od sveta. Práve škola držala dopravu z mesta do Ábelovej nad vodou. „Veľmi som sa toho obával. Autobus zatiaľ pravidelne premáva cez Polichno až do Lentvore a tak dúfam, že ho nezrušia,“ dodal starosta Ján Ivanič.
Ábelovú opúšťame so zmiešanými pocitmi. Zdá sa, že so zánikom školy odtiaľto naozaj odišiel aj kus života. Na námestí zastavil autobus. Vystúpilo z neho osem Ábelovčanov, ktorí sa hneď rozpŕchli. Každý na inú stranu „umierajúcej“ dediny. Na veľkom námestí, kde kedysi pulzoval život, dnes panuje takmer hrobové ticho.
