Prežijú len bohatí?

Časy, keď sme za mlieko platili dve koruny, za chlieb štyri a za práškový cukor sedem, sú nenávratne preč. Od prvého dňa roku 2005 je život na Slovensku zase o čosi drahší. Zdražela elektrina, plyn, voda, pošta... Dilemu, ako vyžiť, riešia nielen nezamestnaní a dôchodcovia, ale aj tí, ktorí pracujú a majú na slovenské pomery štandardný príjem.

V mnohých rodinách totiž veľkú časť zárobku zhltnú výdavky na nájomné a energiu. Na stravu zostáva minimum. „Keď som počula, že nám zvýšili nájomné o 220 korún, rozplakala som sa. Pracujem ako predavačka a mesačne si zarobím v čistom 5800 korún. Manžel je strážnik a na výplatu dostane 5200 korún. Spolu s prídavkami na deti dostávame 12 000 korún. Za trojizbový byt platíme 4800 korún, za elektriku 1700, za plyn 200. Na stravu, oblečenie a kozmetiku nám ostane 5800 korún. Ak by sme každý deň kupovali len chlieb, mlieko a najlacnejší syr, potrebujeme na mesiac 2100 korún! Je pre nás nepredstaviteľné kúpiť si nové oblečenie, ísť do kina alebo na dovolenku. Vyberáme si z dvoch možností – buď budeme chodiť v obnosených veciach zo „sekáča“ alebo budeme hladovať,“ hovorí pani Vierka.

Podobne ako v stovkách iných rodín visí nad ňou hrozba, že nápor na peňaženku jednoducho už neutiahne. Slovensko má tisícky chudobných rodín, ktorí sa pod hranicou biedy neocitli vlastnou vinou.

UŽ DEVÄŤ ROKOV JE NEZAMESTNANÁ

„Každý deň si hovorím, že nič nie je večné a aj tá moja bieda raz pominie. Nepotrebujem ani korunu navyše, chcem len toľko, aby som nemusela hladovať. Mám však pocit, že moje sny o lepšej budúcnosti sú na míle vzdialené,“ vraví nešťastná Anna B., ktorá sa už 9. rok snaží nájsť prácu. Jej bieda začala vtedy, keď ju prepustili z Poľany. Spolu s dcérkou musia vyžiť z mesačného príjmu 3100 korún. Nestačí to ani na jedlo.

BEZ FINANČNEJ POMOCI SYNA BY NEVYŽILI

Jej menovkyňa dôchodkyňa Anna dostáva 6 800 korún. Manžel Pavel je skladník a na výplatu dostane 6 500. Po vyplatení nájomného, elektriny a plynu im na prežitie zostane 6 400 korún. Anna má zdravotné problémy a mesačne zaplatí za lieky 620 korún. Záhradku nemajú a keby im finančne nepomáhal syn, ktorý pracuje vo Viedni, nevyžili by.

MANŽEL JE BEZ PRÁCE A MŇA ČAKÁ TO ISTÉ

S výnimkou jedného roku boli Oľga s Miroslavom z Lučenca doteraz vždy zamestnaní. Život bol pre nich „normálny“. Aj napriek tomu si pamätajú na mesiace, kedy im zárobok nestačil a žili pod hranicou životného minima. „Nestačilo nám, čo zarobil manžel a tak nám určitý čas „sociálka“ doplácala 500 korún. Nemohli sme si vtedy dovoliť nič navyše. Museli sme zaplatiť nájomné, šeky, uhradiť mladomanželskú pôžičku a pokúpiť základné potraviny. Ešte keď boli dcéry malé, pamätám sa, že sme jeden mesiac zostali úplne bez koruny. Nemali sme vtedy ani na dopravu. Ešteže nám pomohla svokra,“ tvrdí Oľga z Lučenca.

Pred desiatimi rokmi sa obaja zamestnali v známej firme neďaleko Lučenca. Vtedy prišli lepšie roky. „Vždy som sa do práce tešila a boli sme aj dobrým kolektívom. Vtedy sme si s manželom zobrali pôžičku a vymenili byt. Investovali sme do jeho úprav nemalé peniaze a odkúpili sme si ho. Máme garáž, auto... Deti mohli chodiť na rôzne krúžky, za ktoré sa tiež platí. Od februára sa nám však všetko začalo rúcať. Manžel je už nezamestnaný a mňa to isté čaká pravdepodobne od apríla. Nikdy by ma nenapadlo, že môže prísť deň, kedy nám v práci povedia „zbohom“. Je to ako zlý sen a stále tomu nemôžem uveriť. Je ťažké znovu si zvykať na život bez práce a pravidelného príjmu. Doma by som nevedela ostať a budem robiť hocičo. Potrebujem byť medzi ľuďmi. Uvažujeme aj o tom, že by sme odišli za prácou do zahraničia. Je to však ťažké a vážne rozhodnutie, pretože deti končia základnú školu a sú v tom najkritickejšom veku,“ povedala Oľga.

„Chodím do kurzu anglického jazyka. Bol som už aj v Brne na jednom konkurze, kde bol rozhovor v angličtine. Robotu si hľadám každý deň, no v tomto regióne je to ťažké. Povedal by som, že niekedy až beznádejné. Neviem si predstaviť, ako by sme ďalej fungovali bez peňazí, keď ešte vyše roka máme splácať pôžičku. Dopriať si už nebudeme môcť nič navyše, ba aj na strave budeme musieť maximálne šetriť,“ dodal Miroslav.

AJ ZAMESTNANÁ SLOBODNÁ MATKA TO MÁ ŤAŽKE

Danka žila takmer 14 rokov v usporiadanom manželstve. Odrazu sa jej manžel začal viac venovať kamarátom a alkoholu. Rodina mu začala byť príťažou. Domov sa chodieval iba vyspať, robiť bordel a nadávať. Bol zo dňa na deň vulgárnejší a arogantnejší. Jedného dňa si povedala, že je koniec. Danka sa rozviedla a teraz žije na lučenskom sídlisku sama s dvomi deťmi.

„Mám ťažký život. Ešteže mám prácu. Bez nej by som mohla ísť rovno na ulicu. Môj život je jeden stereotyp. Z práce sa ponáhľam domov, kde ma čaká druhá robota. Variť, prať, upratovať, učiť sa s dcérou a synom. Sú pre mňa všetkým. Radosť mi robí najmä dcérka Viktória, ktorá je veľmi dobrou športovkyňou. Finančne mi pomáha aj mama, bez ktorej by som bola stratená. Našťastie mám aj dobré kamarátky, ktorým som kedysi požičala peniaze ja a teraz, keď potrebujem, je to zasa opačne. Žijem skromne, nemôžem sa vôbec rozhadzovať. Mám síce priateľa, ale nebývame spolu a ani ma finančne nepodporuje. Neviem si predstaviť, ako by som mohla zaplatiť za byt, kúpiť deťom to najpotrebnejšie, ak by som náhodou stratila zamestnanie. Radšej na to nechcem ani pomyslieť,“ povedala Danka.

NAŠŤASTIE MÁM KAMARÁTOV, KTORÍ MI POMÔŽU

Katka je mladá, sympatická, veselá a usmievavá žena. Keď ju stretnete, srší z nej optimizmus. Vôbec by ste nepovedali, že iba pred niekoľkými dňami stratila zamestnanie. Má devätnásťmesačnú dcérku. Je slobodnou mamičkou. „Keď sa mi narodila malá, priateľ ma nechal a o malú sa nestaral. Musela som sa sama postaviť na vlastné nohy. Veľmi mi pomáhajú mama so sestrou. Keby som ich nemala, neviem, ako by som to sama zvládla. Do práce som išla, keď mala dcéra štyri mesiace. Potom som na niekoľko týždňov bola zasa doma a naposledy som robila barmanku. Dohoda mi však skončila, takže som opäť nezamestnaná a musím počkať, kým mi vrátia naspäť materskú. Bývalý priateľ platí na dcéru dvetisíc korún. Z toho musím vyžiť. Málokedy si môžem dovoliť niečo navyše. Väčšinou vyplatím šeky, telefón, malej plienky, oblečenie a peniaze sú fuč. Rozhadzovať sa naozaj nemôžem. Neustále si hľadám nejakú prácu. Najradšej mám moju dcérku. Je to môj najväčší poklad. Dám jej aj posledné, žijem pre ňu. Uvažujem aj o tom, že by som si našla normálneho priateľa, ktorý by mi pomáhal a miloval nielen mňa, ale aj dcéru. No takého je ťažko nájsť. Teší ma, že mám veľa kamarátov a kamarátok, ktorí mi tiež pomáhajú. Najviac vďačím kamarátke Erike,“ hovorí Katka.

Jednorázové dávky v hmotnej núdzi

Mesto Lučenec eviduje každým rokom stále viac žiadateľov o jednorázovú dávku v hmotnej núdzi. „V uplynulom roku sme poskytli jednorázové dávky v hmotnej núdzi pre 48 obyvateľov mesta v celkovej výške 131 807 korún. Piatim sme pomoc zamietli. Najviac peňazí sa použilo na nákup nevyhnutného ošatenia, preplatenie liečebných nákladov, nákupyzákladného vybavenia domácnosti a nákupy školských potrieb, povedala vedúca oddelenia školstva, sociálnych vecí Mestského úradu v Lučenci Kvetoslava Ďurišková.