Rozhľahlý dom nad bývalým kaštieľom v Dolnej Slatinke sa odlišuje od ostatných. Počas panovania grófov v ňom bývali poddaní. Jeden z nich – zrejme jediný žijúci – tam býva dodnes. Kaštieľ, v ktorom pracoval, však už dávno neslúži účelu, na ktorý bol postavený. Bývajú v ňom postihnuté deti.
„Bolo to už strašne dávno. Ešte ako deti sme začali robiť pre pánov. Prišli sem z Trnavy, kde nebolo toľko grófstiev ako tu. Nebola tam ani robota. Tu sa našla pre každého. Gróf mal obrovské pozemky, veľa oviec i koní. Pestovala sa najmä cukrová repa. Varil sa špiritus a z neho sa vyrábala pálenka. Dom, v ktorom teraz s manželkou bývame, slúžil služobníctvu. Všetci sa odsťahovali alebo pomreli. My sme tu ostali. Ako deti sme lapajstvá stvárať nemohli. Robiť sa muselo. Od rána od siedmej až do večera. Ale oddych sme mali. Na desiatu i na obed. Ten nám na polia nosili naše ženy. No za robotu nás dobre platili. Robilo sa len do soboty, do jedenástej. Potom nás vyplatili. Na sobotu som sa tešil najviac. Bývali tu veľké zábavy. Panstvo aj poddaní si v záhrade rozložili stoly a potom sa pilo, tancovalo a spievalo až do nedeľného rána. Prišla však vojna a ja som musel narukovať. Grófovci boli Maďari a cez vojnu voľakde zmizli. Už sa tu viac neukázali,“ spomína 82-ročný Jozef Zauška. Banuje za rokmi, kedy bolo hojne práce i zárobku. „Teraz nemáme nič,“ posťažuje si.
Novogotický kaštieľ v Slatinke postavil v roku 1860 gróf Ladislav Cebrián. Jeho dcéra, grófka Róza, sa vydala za Jenőa Hubaya, ktorý bol posledným žijúcim grófom v kaštieli na Slatinke.