ch dvadsiatich rokov.
„Možno som to zdedil po vzdialenom bratrancovi, akademickom sochárovi Jánovi Kulichovi, či starom otcovi, ktorý bol šusterom. K práci s drevom som sa však dostal sám. Najviac používam topoľ, javor, no najlepší je dub. Robím podobizne, busty, no mojou špecialitou je gotická rezba zo stredoveku. Sochy, ktoré mi vyrastajú v záhrade, som začal robiť v januári. Robím to pre seba a dielo sa bude volať „Narodenie Pána“. Nebudú chýbať jasličky s Ježiškom, Jozefom, Máriou aj tromi kráľmi. K nim pribudnú ešte pastier, ovce, somár, teda všetky postavy, ktoré boli pri narodení Pána. Postupne chcem v záhrade vybudovať galériu a nad sochami aj prístrešok, pretože drevo z topoľa vydrží len asi 30 rokov,“ hovorí majster Dušan. Srdcu blízka mu je talianska gotika, ale aj slovenská v podaní Majstra Pavla z Levoče. Jeho najväčším vzorom je jeden z najslávnejších rezbárov na svete Vít Stoš, ktorý tvoril pred viac ako päťsto rokmi.
„Námety čerpám z dejín umenia. Pomýliť sa prakticky nemôžem. Ešte sa mi to nestalo. Ak náhodou odbočím z pôvodného zámeru, viem ho upraviť. Pracujem a vyrezávam podľa grafikonu a v rukách musím mať poriadnu silu. Prvýkrát som sa na verejnosti prezentoval až v roku 1994 a odvtedy sa zúčastňujem rôznych sympózií. Keď som bol v Chorvátsku, mali sme predpísanú tému „Posledná večera Pána,“ s ktorou sme sa museli vysporiadať. V Bratislave som sa raz prezentoval osídľovaním nášho územia v gotickom štýle. Väčšinou robím Slovákov a tak ma naši „Maďari“ nemajú veľmi v láske. Najčastejšie vyrezávam Svätopluka I, Svätopluka II, knieža Pribinu, svätého Gorazda, všetkých kráľov, aj tých uhorských. Tohto roku chcem spracovať námet „Zakliata panna vo Váhu“ alebo kosca. Moje figuríny nemôžu byť strnulé, musí z nich vyžarovať život,“ dodal Dušan Šarkan. Teší sa nielen na Klenovskú rontouku, ale aj na Východnú, kde má svoju najväčšiu plastiku. Jeho svätý Gorazd má výšku viac ako päť metrov.
