Vyžaruje z nej optimizmus, má veľa záľub a plánov. Osud sa k nej obrátil chrbtom, no ona sa s ním už zmierila. Janka Kancková z Málinca vie, že smrť príde skôr, ako by si ju želala. Ničí ju totiž nevyliečiteľná choroba, svalová dystrofia. Nestojí o ľútosť. Svoju chorobu sa už naučila brať s nadhľadom.
„Všetko sa to začalo v škôlke. Zrazu som začala padať na zem a aj moja chôdza bola zvláštna, chodila som ako kačička. Boleli ma lýtka a celé nohy. Niektorí kamaráti sa mi posmievali. Bola som silnejšej postavy a lekár mi povedal, že som ťarbavá a lenivá. Lenže môj zdravotný stav sa neustále zhoršoval. Začala som chodiť do nemocníc v B. Bystrici a Bratislave. Aby sme sa tam vôbec dostali, rodičia si od rodiny a známych museli požičiavať auto. Robili všetko pre to, aby sa môj zdravotný stav zlepšil. Jedného dňa nám lekárka vysvetlila, že je to svalová dystrofia. Vraj sa nezhodli gény otca a mamy. Mali ma operovať, naťahovať svaly, lenže kvôli zlým výsledkom pečene operáciu zrušili. Začala som chodiť do základnej školy, no navštevovala som ju len po ôsmu triedu. Ako deväťročná som išla do kúpeľov v Jánskych Lázňach. Vtedy som ešte vedela chodiť. Myslela som si, že kúpele mi pomôžu, lenže niekoľko dní po návrate domov ma seklo úplne. Bol to môj posledný pád. Odvtedy sa už nedokážem postaviť. Je to osud, asi to tak musí byť,“ hovorí Janka.
Dvadsaťtriročné dievča väčšinu času presedí v kresle. Choroba už telo natoľko zdeformovala, že Janka pri výške stošesťdesiat centimetrov váži tridsaťtri kíl. Bez pohnutia presedí celé hodiny, nič ju nebolí. Vo svojom vnútri nie je vôbec chorá, práve naopak. Miluje spoločnosť a našla si aj niekoľko ozajstných priateľov.
„Danka Čániová sa o mňa starala, akoby bola mojou sestrou. Časom sa však ukázalo, že som pre ňu nebola rovnocennou kamarátkou. Najlepšou priateľkou sa mi stala naša suseda Zuzka Vargová. Škoda, že pred dvomi týždňami odišla s priateľom pracovať do Anglicka. Sme v kontakte, telefonujeme si aj esemeskujeme. Veľmi dobre si rozumiem aj so susedmi Balogovcami, ktorí mi tiež pomáhajú. Mňa poteší každá maličkosť. Rada pozerám televízor. Mojou hviezdou je Tomáš Bezdeda. Rada by som mu zatlieskala naživo v priamom prenose SuperStar. Speváčkou som ešte donedávna chcela byť aj ja. Hudba pre mňa znamená veľmi veľa. Píšem texty piesní, ale aj rôzne príbehy. Okrem toho veľmi rada maľujem, najčastejšie portréty žien. Fascinuje ma ženská krása. Baví ma aj šport a už sa teším, keď sa začne futbal. Nechýbam na žiadnom zápase Málinca. Doma by som chcela mať počítač napojený na internet.“ tvrdí Janka.
Pomáha jej celá rodina. Otec, ktorý už má na chrbte päť krížikov, ju po schodoch nosí na rukách až z tretieho poschodia. Bývajú skromne a bytovka v Málinci nemá ani výťah. Janka sníva o novom byte na prízemí, lenže ceny sú veľmi vysoké. Veľmi dobre si rozumie so sestrou Adkou. Povedia si aj tie najtajnejšie veci.
„Sme ako jedno telo, jedna duša. Náš vzťah sa vyvíjal postupne. Občas sme sa aj pohádali, no v posledných rokoch máme naozaj spojené duše“ povedala sestra Adka. V prítomnosti Janky sme cítili, že život miluje a najviac prichádzajúcu jar, vôňu čerstvého vzduchu. Váži si každú maličkosť. Je úprimná, má citlivé a dobré srdce. „Napriek všetkému v duši cítim, že som nešťastná. Naučila som sa s chorobou žiť a so všetkým som sa už vyrovnala“ dodala Janka Kancková.
