Bojím sa, že sa otec vráti

Násilie údajne trvalo roky, no prehovoriť sa rozhodli až teraz, keď si to poriadne odniesla aj jedenásťročná dcéra Miriam.

„Videla som, že opitý otec kričí a bije mamu, tak som ju chcela brániť. Lenže aj mňa udrel päsťou do hlavy, vyvrtol ruku a hodil ma o stenu. Stihli sme ujsť k susedom a odtiaľ zavolať políciu. Dva týždne som ani do školy nechodila. Ruku som mala obviazanú elastickým obväzom, ale aj tak som nevedela dobre písať. Pomáhali mi pri tom kamarátky. Horšie je to s hlavou. Stále ma bolí a keď si na otca pomyslím, v duchu sa bojím. Okrem vyšetrení na chirurgii a neurológii pôjdem ešte aj k psychológovi,“ povedala Miriam.

„Neviem, ako môže existovať človek, ktorý takto týra nielen ženu, ale aj vlastné deti. Mnohokrát zodvihol ruku aj na mňa. Vždy, keď malá Kristijanka videla, že sa vracia domov, hádzala sa od radosti až do okna. No keď zistila, že je opitý, hneď sa schovávala. V poslednom čase bol veľmi agresívny. Často na Helenu kričal a neraz ju zbil. Kristijanka, ktorá nemá ani dva roky, vtedy nevinnými rúčkami ukazovala, aby išiel spať. Stalo sa, že sa ušlo aj tomuto malému neviniatku,“ tvrdí Helenina matka.

„Môj muž má dve tváre. Milú na verejnosti s kamarátmi a agresívnu doma. Zakaždým sme sa báli, čo bude, keď sa opitý vracal domov. Nezhody si narobil aj so susedmi, keď ich chlapcovi hodil niečo do hlavy. Odvtedy nemôžeme chodiť domov po ich chodníku, ale dookola po koľajniciach železnice. Neviem, ako s dvomi deťmi vyžijem, veď dostávam iba 4100 korún,“ hovorí Helena.

Jej manžel Jozef v listoch z väzby píše, že to, čo urobil, ho mrzí, ale vraj si na to pamätá len matne. Podľa jeho slov je najmä „odlúčenie od Kristijanky“ až priveľký trest za blbosti a „tvrdé hlavy“ rodičov. Helena si myslí iné. „Už mu neverím ani slovo. Za tie roky som sa presvedčila, že sa nepolepší. Radšej budem žiť takto sama len s mamou a dcérami. Odvtedy, ako nie je doma, máme úplný kľud a psychicky je na tom oveľa lepšie aj Miriam,“ dodala Helena.