Článok pokračuje pod video reklamou
Štefan Belík prišiel úplne o svoj zrak pred jedenástimi rokmi. K tomu, aby mohol normálne žiť, potrebuje vodiaceho psa. Život mu neznepríjemňuje len úplná tma, ale aj poniektorí občania.
„Do Lučenca som sa prisťahoval minulý rok zo Slovenskej Ľupče. Musel som si zvykať na nové prostredie, spoznávať ulice a chodníky. Najhoršie je to pri cestovaní autobusom. Ľudia ešte stále nevedia, že prvé miesto za vodičom patrí nevidiacim občanom. Pre nás je obtiažne motať sa so psom po celom autobuse a hľadať si voľné miesto. Aj pri vystupovaní poznám z prvého sedadla cestu von. No veľakrát je toto miesto obsadené. Keď však na to cestujúcich upozorním a poprosím ich, aby mi uvoľnili sedadlo, niektorí na to vôbec nereagujú, hoci ich upozornia aj vodiči,“ tvrdí Štefan Belík.
Dodá, že ľudia sú rôzni a slepcom vedia poriadne znepríjemniť život. Nájdu sa aj takí, ktorí ho vyvadili za to, že jeho vodiaci pes nemá náhubok. „Môj pes však náhubok nesmie mať. Elton mi dokáže podať veci, ktoré mi vypadnú z ruky,“ vysvetľuje Štefan.
