Žijú ako jedna veľká rodina

Sú to deti ako každé iné, no predsa niečím odlišné. Namiesto mamy a otca ich vychovávajú ujovia a tety. Na Slovensku sú ich tisíce. Detské domovy sú preplnené. V tom v Tisovci býva 14 detí. Do DD Dalmatínec ich zaviali rôzne osudy.

„Sme vlastne presídleným domovom z Brezna. Tam vznikol už v roku 1938 sirotinec. Po roku 2000 sa začalo so zmenami v spôsobe života detí v detských domovoch. Vznikla takzvaná samostatná skupina s rodinným režimom. Okrem pekného sme pred viac ako rokom zažili nečakaný šok. Jedna z našich mladých slečien, ktorá trávila viac času na internáte ako v domove, sa stala drogovo závislou. Zlyhala aj pri prvom liečebnom pobyte. „Lámala“ som nad ňou palicu a iba pod tlakom mojich blízkych priateľov som sa podvolila vybaviť jej ďalšie liečenie v inom zariadení. Po jeho absolvovaní sa už dievčina musela postaviť na vlastné nohy. Zabezpečili sme jej zamestnanie aj bývanie. Vlani odišla z nášho domova. Dala drogám červenú, chvália ju v práci a keď cez telefón počujem jej hlas, cítim, že je v poriadku. S „mojimi“ deťmi trávim takmer všetok čas. Ak nie v domove, tak doma vo veľkej obývacej hale a záhrade, kde sa zmestíme všetci. Sme jedna veľká rodina,“ hovorí riaditeľka domova v Tisovci Katarína Gromová.
„Som z Čadce. Keďže som nepočujúci, navštevoval som do roku 2001 Výchovný ústav pre nepočujúcich v Kremnici. V Tisovci bývam štvrtý rok a personál sa o nás stará ako o vlastné deti. Vždy som chcel byť hercom a teraz študujem dramatickú výchovu na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne,“ povedal najstarší zo štrnástich obyvateľov domova, 22-ročný Štefan.

„Pochádzam z početnej rodiny a ani neviem, koľko mám vlastne súrodencov. Rodičia sa o nás nestarali a tak sme sa dostali do detských domovov. Ja som ako malé dievčatko išla do Brezna. Otec s mamou síce potom za mnou začali chodiť, no ja som ich už nechcela ani vidieť. Aj keď ich za to, ako sa k nám správali, neodsudzujem, už by som sa k nim v živote nechcela vrátiť. Vďaka domovu som aj vyštudovala. V tomto roku maturujem a chcem ísť na vysokú školu do Nitry,“ tvrdí dvadsaťročná Lucia. Dvojičkám z Lučenca, Lucii a Lukášovi, sa osud takisto otočil chrbtom. „Mamka nám zomrela na rakovinu a otec nemá nohu. Nestačil sa o nás starať, tak sme sa ocitli v domove. Občas otca navštívime.“ Sylvii s Vlaďkou tiež zomrela mama a otec so starším bratom sedia za mrežami. Roky bývali v Mojtíne s ďalšími tridsiatimi deťmi, kde sa o nich starali len dvaja ľudia. Dievčatá tvrdia, že to v porovnaní s dneškom bolo peklo.

„Domáci nás každý deň bili. Zobúdzali sme sa so strachom, že opäť dostaneme bitku. Báli sme sa, čo prinesie ďalší deň. Tá žena s mužom nás vôbec nemali radi. Nestarali sa o nikoho. Zobrali si nás len kvôli peniazom. Čo povedali oni, to muselo platiť. Žena bola k nám horšia ako macocha. Nakoniec prišla kontrola a všetkých nás rozdelili do normálnych detských domovov. My sme sa dostali do Tisovca. Začalo sa nám lepšie dariť aj v škole,“ tvrdia obe sestry.