Vrchy neboli pre slabé nátury

„Viem, že mešťania sú zvedaví, ako sa žije vo vrchoch. Myslia si, že to musí byť nuda. Pokiaľ vám slúži zdravie, všetko je v poriadku. No keď vás choroba alebo staroba pritlačí k zemi, mnohí by vymenili chalupu za izbietku v meste. Nuž áno, vrchy vedia byť aj nehostinné. Cez zimu je tu veľa snehu a cez leto tu bývajú veľké búrky. No ja som si povedala: Celý život si, Katka, strávila v horách, tak kde by si na starosť chodila? Chalupu si vládzem obriadiť, no kravu som už predala a peniaze za ňu som si odložila na pohreb,“ hrdo tvrdí 92-ročná Katarína Vetráková.

Žije v Lome nad Rimavicou – v najvyššiej položenej obci na Slovensku. Jar tu začína vtedy, keď je kapusta zo súdkov zjedená a na poli zasadené zemiaky. Tá tohtoročná vraj príde neskôr. Gazdinky kapustou šetrili a na Veľkonočný pondelok sa šibači brodili snehom. V drevenici starkej Kataríny bolo príjemne. Voňal tu makový koláč a v murovanej peci praskal oheň. Tu vo vrchoch mali ľudia k sebe vždy akosi bližšie, pocestného od dverí neoddurili. Počastovali ho aj tým málom, čo v chalupe bolo.

„Keď som mala 32 rokov manžel odišiel na front. Nikdy sa odtiaľ nevrátil. Ostala som sama so štyrmi deťmi. Pamätám sa, že keď mi bolo najťažšie, zašla som do kostola. Tam som sa vyplakala a hybaj na pole kopať zemiaky. Pytači sa tmolili okolo chalupy, no ja som sa už nevydala. Známi síce mudrovali, Kata, vydaj sa, chlapská ruka sa ti zíde, lenže ja som im vždy odvrkla, že moje deti nebude otĺkať cudzí muž. Osud je osud. Vojna mi vzala manžela, deťom otca a mňa vystavila tvrdej skúške. Najviac som sa bála letných búrok. Blesky križovali oblohu, všetko dunelo a ja som sa modlila v izbe pri hromničnej sviečke, aby do nás neudrelo. Prežili sme aj búrky, aj chudobu, aj lopotu na poli. Deti sa mi rozutekali po svete, len najmladší Janko býva vo vedľajšej chalupe. Našťastie má robotu. Mnohí jeho rovesníci sedia doma, lebo ju nemajú. Voľakedy chodili do sveta na vandrovku iba drotári, dnes chodia do cudziny za prácou aj inžinieri,“ zamudruje drobné žieňa.

Do pece priloží dve polienka, ponúkne ma makovým koláčom, pohladí tvár muža na zažltnutej fotke a zavzdychá, že už by si veru mohla po ňu prísť zubatá. „Už by som aj odišla do večnosti. Zvykne sa hovoriť - marec, poberaj sa starec. Nechcela by som čakať na smrť v posteli, radšej nech príde skôr, kým som na nohách. Vrchy nie sú pre chorých a nevládnych. Ale ak sa dožijem leta, na bylinky si ešte pôjdem. Mám rada materinu dúšku a lipu. Voľakedy starí ľudia verili tomu, že pri chalupe chorého rástla bylinka, ktorá mu mohla prinavrátiť zdravie. Môj Paľo však zomrel v cudzine. Vojna je mrcha vec. Ja som zažila obe. Kvôli vojne nemá môj muž ani hrob. Niekoľko rokov po jeho smrti som dusila v sebe hnev na celý svet, ale potom ma to prešlo. Cítila som veľkú zodpovednosť za deti,“ vzdychne si a usmeje sa. Napriek šedinám a slabším chvíľam je starká Katarína stále obdivuhodná žena. Napokon, vrchy nikdy neboli pre slabé nátury. Život sa síce s tunajšími usadlíkmi nemaznal, no napriek tomu sa budú dušovať, že Lom nad Rimavicou je najkrajší kút na zemi.