Smrť nemá zľutovania!

Smrť si nevyberá. Zomierajú aj deti. Prvý aprílový týždeň vyvesili na II. ZŠ v Lučenci čiernu zástavu. Hlásala smrť, nešťastie, bôľ a slzy. Len kamenné srdce by nesúcitilo s matkou, ktorá stratila svoje dieťa. Prvého apríla neostalo na lučenskom cintoríne ani jedno oko suché. Posledná rozlúčka so 14-ročnou Henrietou bola bolestivá.

Aj tento školský rok sa pre ôsmačku Henrietu začal ako po iné roky. Od októbra sa však jej život zo dňa na deň zmenil.

„Bol to v našej rodine čierny týždeň. Najskôr som sa dozvedela, že som dostala v zamestnaní výpoveď. Potom, že dcérka ochorela na leukémiu. Musela som si rýchlo vybaviť výstup z práce. Rozhodla som sa, že s Henrietou zostanem v nemocnici v Banskej Bystrici. Bola som s ňou každý deň od rána do noci, neskôr som pri nej aj spávala. Mala veselú náladu, tešila sa domov a tiež aj na najlepších kamarátov Mateja Kušniara, Lenku Števákovú a Ivanu Rajťúkovú.

Verila, že sa uzdraví, veď výsledky tomu aj nasvedčovali. Po troch liečbach bola na priepustke a po Veľkej noci mala prísť domov. Lenže v utorok sa jej stav náhle zhoršil a v stredu zomrela. Mala veľmi rada zvieratá, aj v nemocnici si stále kreslila a žartovala. Je to pre mňa, manžela aj dcérky Andreu s Petrou veľmi ťažké. Henrietu nám pripomína veľa vecí, ktoré máme pred očami. Aj detská izba ostala tak, ako keď naposledy odišla z domu. Na stolíku ostalo neposkladané puzzle, na stenách obrázky zvierat, pri posteli neprečítaný dopis od kamarátky,“ hovorí smutným hlasom Henrietina mama Renata.

„Učila som ju od piatej triedy. Vyučovanie takmer vôbec nevynechávala. Zvykla sa však občas sťažovať, že ju bolí noha, neskôr aj hlava. V novembri minulého roka bola na bežeckej súťaži, kde sa jej darilo. Celá trieda bola na ňu pyšná, ale aj vtedy sa Henrieta sťažovala, že ju bolí hlava. Následné vyšetrenie krvi odhalilovážnu chorobu. Jej otec bol v škole oznámiť, že musí ísť do nemocnice. Verili sme, že to dobre dopadne. Bohužiaľ, choroba bola silnejšia. Keď sa deti dozvedeli o Henrietinej smrti, plakali. Na opustenú lavicu dali spolužiačkinu fotografiu a kvety. Mali ju naozaj veľmi radi,“ povedala triedna učiteľka Ľubica Jančová.

„Henrieta bola super spolužiačka aj kamarátka. Poznali sme sa odmalička a trávili spolu veľa času. Keď bola v nemocnici, celé hodiny sme pretelefonovali. Navštívil som ju, keď bola doma na priepustku. Bola taká istá ako predtým. Vtipkovala, stále sa hrala so zvieratami, o svojej chorobe vôbec nechcela hovoriť. Aj ja som veril, že sa do školy vráti a všetko bude postarom. No zrazu bola preč. Nikdy nezabudnem na chvíle, keď sme chodievali na prechádzky s našimi psíkmi,“ hovorí Henrietin najlepší kamarát Matej Kušniar.

„S Henrietou sme si pravidelne písali listy. Mala rada šport, bola v triede veľmi obľúbená, veselá, spontánna a prirodzená. Tešila sa domov, na spolužiakov. Aj napriek zdravotným ťažkostiam školu zvládala dobre a bola veľmi statočná. Rozlúčiť sa s ňou prišlo veľa detí,“ povedala riaditeľka základnej školy Eva Marková.

Aj keď Henrieta boj so zákernou chorobou prehrala, v srdciach blízkych, spolužiakov, pedagógov a kamarátov ostane navždy ako veselé, usmievavé a dobrosrdečné dievča.