Vynaložila veľa síl, aby sa v R. Sobote vybudovalo krízové centrum pre ženy a týrané deti.
„Žijeme vo veľmi ťažkej a strašnej dobe. V ovzduší je toľko negatívnej energie, že ľudia akoby zdiveli. Zdá sa mi, že Slováci nemajú vlastnú hrdosť. Hovorí sa: „Koho chleba ješ, toho pieseň spievaj,“ ale my nejeme americký chlieb a nejedli sme ani ruský. My si naň zarobíme vždy a nie je isté, že keď nás niekto vedie, či je to vždy aj správne. Čo všetko nám po revolúcii priniesol západ? Drogy, pokazenú morálku, vo filmoch vidia deti samé násilie. Chyba je vo výchove. Osobnosť mladých ľudí sa láme niekde v tom veku. Ja stále tvrdím, že všetci sme dietky Božie. Bolí ma, keď vidím nielen utrpenie, ale aj nenávisť medzi ľuďmi. Štyri roky som sa snažila, aby sa otvorilo Krízové centrum SOS, v ktorom máme 42 ľudí. Sú tam dievčatá z detských domovov, ktoré keď dovŕšia 18 rokov, pošlú ich odrazu na ulicu iba s jednou igelitkou a bez ničoho. Ľudia majú dve tváre. Každý hovorí o charite, no len hovoriť nestačí. Nikto nevie povedať, čo sa s nami môže stať o polhodinu. Potom by ľudia aj chceli robiť dobro, ale vtedy je zvyčajne neskoro,“ hovorí Helena Husárová.
Trápi ju, že región je na prvom mieste nielen v nezamestnanosti, ale rodí sa tu aj najviac ťažko postihnutých detí. Rada pomôže každému, kto ju navštívi, no zázraky nedokáže robiť ani ona. „Chcem zriadiť aj krízové centrum pre deti. Ako pedagóg vidím, že existuje veľa týraných detí, o ktorých nikto nevie. Sú zjavne bité a keď sa mi vyzlečú, vidím, že majú na chrbte stopy po uhasenej cigarete. Na chybe sú jednoznačne rodičia. Mnohé rodiny rozbíja alkohol, nezamestnanosť. Celá spoločnosť je chorá. Ak si pri voľbách myslíme, že dávame svoj hlas tým správnym ľuďom, mýlime sa. Nasľubujú nám hory - doly, no po voľbách zrazu zistíme, že je to len pozlátko a rub je úplne iný. Myslím si, že život končí niekde za Bratislavou a tu je bieda. Mňa učili, že najskôr daj národu jesť a potom politizuj. Lenže teraz sa to robí opačne. Politizuje sa a národ chodí s holým zadkom. Hovoria mi, že som rebel, ale ja si rozhodne nedávam servítku pred ústa. Ak sa nikto neozve, tak budeme ako blbci a nič sa nezmení. Treba otvorene povedať, že medzi nami žijú tisíce ľudí, ktorí si môžu dovoliť denne zjesť len jeden chlieb a vypiť dva deci mlieka. To všetko ma trápi, Lenže aj ja môžem robiť charitu len z toho, na čo mám. Nechápem niektorých veľkých podnikateľov, že nepomôžu slabším, chorým a týraným ľuďom a pritom nevedia, čo s peniazmi,“ dodala Helena Husárová.