LUČENEC. Generáciu súčasnej mládeže nazývajú odborníci digitálnymi domorodcami. „Je to generácia, ktorá od útleho veku ovláda techniku na takej úrovni, o akej sa jej rodičom a už vôbec starým rodičom ani nesníva,“ vysvetľuje bezpečnostný špecialista Jaroslav Oster.
Už v materskej škole deti plynule ovládajú bežnú funkcionalitu smartfónu, vedia, čo je tablet, denne sa s týmito technickými vymoženosťami stretávajú. Mladá generácia má nadpriemerne vyvinuté schopnosti a vedomosti ovládania počítača.
V technickom pokroku, ale musíme vnímať aj opačnú stránku, ktorá ide ruka v ruke s vývojom technológií a to sú rizikové faktory. Ako hovorí odborník, tie už mládež neovláda a nedokáže ich rozlišovať. „Nikto ich to neučí, nikto o tom s nimi nerozpráva, respektíve je veľmi mizivé percento rodičov, ktorí aktívne venujú pozornosť tejto problematike,“ myslí si Oster.
Súkromie na verejných sieťach
Práve preto sa deti veľmi často stávajú na internete obeťami rôznych rizikových javov, ktoré môžu prekračovať hranice kriminality. „Deti a mládež (v mnohých prípadoch ani dospelí) nemajú elementárne návyky v ochrane vlastnej osoby, z pohľadu osobných údajov. Sú ochotní zverejňovať rad informácií, ktoré reálne môžu byť použité proti nim,“ konštatuje špecialista.
Nie je žiadnym zriedkavým javom, že deti a mládež bežne zverejňuje rôzne fotografie, či informácie, ktoré majú vypovedací charakter o ich návykoch, o miestach, kde sa pohybujú, čo robia a kedy, v akých okamihoch. „Pokiaľ tieto informácie zverejňujú na verejných sieťach, čo drvivé percento robí, práve z neznalosti ako si nastaviť súkromie, ako sa chrániť, tak sa takáto informácia môže dostať k ľuďom, ktorí nemusia mať práve tie najlepšie úmysly,“ varuje odborník.
Neosvojenie si základných návykov bezpečnosti ich sprevádza celú mladosť a odnášajú si ich aj do aktívneho života, napríklad aj do zamestnania. Ovplyvňuje to celý ich postoj k bezpečnosti a tak ako sa môžu v mladosti stať v najhoršom prípade obeťou nejakého násilníka v reálnom svete, v budúcnosti, vďaka neakceptovaniu základných zásad bezpečnosti, môžu ohroziť svoj majetok, spoločenské postavenie, či zamestnanie.
„Deti a nielen oni, svoj každodenný život mapujú fotografiami, ktoré s hrdosťou prezentujú na sociálnych sieťach, potom sú prekvapení, keď sú ich fotografie použité na rôzne zábavky, zosmiešňovanie či aktivity s omnoho závažnejšími dopadmi. Častým prípadom je aj použitie fotografií na reklamné účely bez vedomia fotografovaného,“ menuje nástrahy Oster.
Táto fotka je v pohode
Intímne fotografie sa môžu stať prostriedkom šikanovania, vydierania. Objavujú sa aj prípady modifikovania fotografií za účelom výsmechu. Aj nevinná fotografia spojená s nevhodným komentárom, či modifikovaná fotografia, ktorú už vie dnes upraviť hocikto, môže byť zneužitá na najjednoduchšiu formu manipulácie, ktorou je zosmiešňovanie aktéra. Môže tým spôsobiť výsmech v kolektíve, na čo je najviac citlivá práve tá veková skupina detí a mládeže.
„Povedať, že táto fotografia je úplne v pohode a táto už nie, je veľmi zložité, pretože to závisí od toho, v koho rukách sa fotografia ocitne a aký cieľ s ňou chce dosiahnuť, ako ju chce použiť. Aj zdanlivo neškodná fotografia sa môže stať zosmiešňujúcou v závislosti od deja, či situácie, v ktorej je nafotená,“ poukazuje na nebezpečie Oster. Ako dodáva, prípadov psychického teroru, či formy šikany prostredníctvom internetu je nespočetné množstvo.
Netreba zabúdať na to, že akákoľvek fotka, ktorá sa ocitne na verejnej sociálnej sieti, začne v tom okamihu žiť vlastným nekontrolovateľným životom. „Aj keď ju dokážeme zmazať, nikdy nevieme koľko ľudí si ju už stiahlo, kto všetko sa k nej mohol dostať.“
„Na druhej strane, nemôžeme podsúvať dôvod šikany práve technickému pokroku, nakoľko rôzne formy šikany sú tu od nepamäti. Internet priniesol len nové médium v tejto oblasti, rozšírenejšie možnosti,“ tvrdí odborník.
Deti vždy hľadajú medzi sebou určité formy súťaživosti a nie vždy používajú férové prostriedky. Toto je jedna z foriem, ako dokazovať svoju nadradenosť zo strany jednotlivca, či skupiny a deje sa pomerne často. „Otázna je už potom len hranica, ktorá je limitovaná, či už odvahou, výchovou, sebakontrolou, ktorá určuje, kam až to zájde,“ dvíha varovný prst.
Najrozšírenejší prípad je práve poskytovanie intímnych fotografií mladých dievčat, útočníkovi, ktorý cielene zbiera takéto fotografie a videá za účelom vydierania. Fotky dievčatá často poskytnú v rámci neviazanej internetovej zábavy človeku, o ktorom si myslia, že mu môžu dôverovať, že majú blízky vzťah. Následne sa z milého, atraktívneho, sympatického budúceho kamaráta môže vykľuť vypočítavý páchateľ, ktorý svoje aktivity zameriava len na získanie takýchto fotografií. „Najpočetnejšie prípady, s ktorými som sa ja stretol, boli práve za účelom získania finančnej hotovosti,“ komentuje Oster.
Záchranné siete
Typický jav každého človeka, ktorý sa stal obeťou kyberšikany alebo inej formy manipulácie, je to, že sa dostáva do stavu paniky. Vychádza to zo strachu z nepochopenia. „Dieťa, ktoré sa dostane do takýchto problémov nejde za rodičom, pretože sa obáva, že nebude pochopené. Rodič sa obáva toho, že dieťa príde do styku s alkoholom, s drogami, do tejto skupiny zaraďuje aj internet. Rieši to zvyčajne tak, že tento sociálny patogén odstrihne. To je to najhoršie, čo sa môže stať,“ myslí si Oster.
„Musíme si uvedomiť, že deti žijú v digitálnom prostredí. Jednak ich na to viaže škola, prostredníctvom rôznych aktivít, ale aj bežný život. Dnes deti nenájdete na ihrisku, ale za klávesnicami, kde komunikujú, tvoria školské práce. Vytrhnúť ho z tohto prostredia, zakázať mu prístup na internet je pre dieťa ohromný strašiak. A toto je ten prvý problém, tá prvá bariéra, kedy si dieťa povie, že nemôže ísť s problémom za otcom či mamou, lebo mu zakáže internet. Nie preto, že by chcel dieťaťu zle, ale preto, že nepochopil princíp. Takýto rodič spôsobí to najhoršie, čo môže urobiť,“ definuje problém špecialista.
Ako dodáva, dieťa v takejto situácii, keď sa obáva reakcie rodiča, sa môže obrátiť aj na školu. „Dnes už každá škola má pedagógov, ktorí sa venujú prevencii a ak aj nie sú odborne kompetentní pre konkrétnu situáciu vedia kam sa obrátiť pre kvalifikovanú podporu,“ radí. „Ďalej by mali mať záchytné možnosti v sieti policajných preventistov, čo samozrejme, majú, ale nevedia o nej. Drobným technickým problémom je aj to, že bez rodiča ťažko na políciu. A potom by mali deti vedieť, že existujú aj anonymné linky, na ktoré môžu zavolať a poradiť sa. Značnú úlohu v riadení prevencie zohráva aj samospráva, ktorá priznajme si, rieši túto problematiku skôr ako administratívno-štábne cvičenia, než ako koncepčne riadenú činnosť.“
Bezpečnostný špecialista má pocit, že pri aktívnych preventívnych opatreniach, sa zabudlo na rodičov. „Prvým styčným bodom pri riešení takýchto problémov by mal byť rodič. On by mal byť ten, aj keď sa nevyzná, kto zoberie na seba bremeno hľadania pomoci a riešenia danej situácie, v ktorej sa dieťa ocitlo. Akonáhle dieťa ostáva samo v tomto probléme, pácha chybu za chybou a veľakrát sa môže zamotať do ďaleko väčších problémov,“ dodáva na záver Oster.
