POLTÁR. 14. marca 2013 bol práve štvrtok. Pavel oznámil mame, s ktorou mal veľmi blízky vzťah, že odchádza za kamarátom. Pani Mária vedela, kde ide, preto sa nevypytovala. Nepáčilo sa jej toto kamarátstvo, ale nechcela sa do syna starať. V ten deň ho videla posledný krát.
Od toho dňa uplynuli tri roky a pani Mária už prestáva dúfať, že svojho syna ešte niekedy uvidí. „Podľa mňa je mŕtvy,“ vysloví slová, ktoré by žiadna matka nemala vysloviť, veď niet väčšej bolesti, ako keď rodič prežije svoje dieťa. „Stále dúfam, čakám, že otvorí dvere, ale sú to len okamihy. Hneď na to si uvedomím, že už ho nikdy neuvidím. Veď keby žil, určite sa mi ozve,“ myslí si nešťastná matka. „Keby sa ozval, mohol by sa podpísať aj Matilda, vedela by som, že je to on. Ale on už nie je,“ neudrží slzy.
„My sme mali taký vzťah, že mi vždy povedal, keď niekde išiel. Nehovoril kde a s kým, ani ma to nezaujímalo, vedel, že sa za to hnevám, na aké chodníčky sa dal, ale vždy dal vedieť, že odchádza na deň, na dva. Vždy sa ohlásil,“ vysvetľuje so slzami v očiach.
Pavel Miko sa svojej rodine neozval niekoľko dní, telefón mal vypnutý. „Ešte som si hovorila, veď keď vyhladne, príde,“ spomína na chvíle, kedy ešte netušila, že sa onedlho zmenia na tie najhoršie v jej živote. Štyridsaťštyriročný syn sa jej neozval ani cez víkend. Jeho odmlčanie si začala spájať s vážnym stavom cukrovky a tak poslala dcéru, aby išla pozrieť do jeho bytu. Auto pred panelákom nestálo, byt bol prázdny.
Pátranie neprinieslo žiadne výsledky
20. marca nahlásila zmiznutie svojho syna na polícii, no tam jej odporučili ešte počkať. O tri dni neskôr sa na políciu vrátila opäť. Po Mikovi vyhlásili pátranie. „V tom čase si policajti aj ľudia mysleli, že sa skrýva, pretože pár dní pred tým, ako zmizol, ho vypočúvala polícia,“ hovorí o tom, ako syna zobrali na výsluch priamo z ulice. „Keby ho vtedy radšej zavreli,“ vyriekne zronená matka. „Dnes by ešte žil,“ domnieva sa.
O niekoľko dní našli policajti jeho auto na parkovisku pri motoreste Halier. „Keď sme sa tam boli pozrieť, dcéra ešte poznamenala, že auto určite zaparkoval niekto iný, lebo Paľo tak pekne neparkoval, vždy nechal auto hocijako,“ vtedy ešte nemysleli na to, že svojho syna a brata už neuvidia.
V aute našli inzulín, telefón, kľúče od bytu, aj doklady. Matka začínala tušiť, že zo synom je zle. Ťažké srdce má najmä na kamaráta, s ktorým trávil väčšinu svojho času. „On mi vždy povedal, že ide ku kamarátovi, nech mu nevolám, že bude mať telefón vypnutý. Mali spolu nejaké kšefty, stretávali sa denne minimálne desať rokov, ako to, že mu zrazu nechýbal? Môj Paľo na neho nedal dopustiť,“ rozplače sa nešťastná žena.
Dal sa na zlé chodníčky
Smutne pripustí, že jej syn nebol žiadne neviniatko. Nedokončil školu, zaplietol sa do rôznych problémov. „Zlákalo ho zarobiť peniaze a nerobiť,“ hovorí s ľútosťou. „Ale peňazí nemal. Vraveli sa aj také reči, že ušiel do zahraničia, ale veď ani tu nemal peniaze. Ja do smrti nesplatím dlžoby, čo tu nechal. Nikdy nemal peniaze a zaplatil tým najdrahším,“ vysvetľuje matka.
„Viem, že s tým kamarátom mali spoločný biznis. Aj o tom som sa dozvedela, že boli na neho napísané rôzne firmy, už bol asi nepohodlný,“ uvažuje. „Mne keby zmizla kamarátka, tak urobím čokoľvek, aby sa našla. Jeho kamaráti sa odmlčali. Nikto sa nezaujímal, nikto sa nesnažil pomôcť. Ten, s ktorým trávil všetok čas, sa odvtedy neozval,“ konštatuje sucho.
Po troch rokoch už nehľadá vinníkov. Už hľadá len telo svojho syna. Policajtom sa ho vypátrať nepodarilo a tak nešťastná matka vyskúšala všetky možnosti. „Som veriaca, nikdy som neverila vešticiam, ale kvôli synovi som ich navštívila niekoľko. Žiadny jasnovidec neodpovedal na moju otázku vyhýbavo, netvrdili, že možno už nežije, alebo že nie je isté, či je ešte živý. Všetci mi rovno povedali, že nežije,“ rozpráva Mária.
Zúfalá matka hľadá miesto, kde by mohla zapáliť sviečku
Od jednej jasnovidky sa dozvedela aj miesto, kde by sa jeho telo malo nachádzať. „Vraj je niekde blízko. Malo by to byť niekde pri Veľkej Vsi. Policajti tam aj hľadali, ale nenašli nič,“ konštatuje. „Keby som vedela, kde je, tak ho aj rukami vyhrabem,“ povie zúfalá žena.
V prípade Mikovho zmiznutia sa za tri roky neobjavili žiadne nové informácie, pátranie nepokročilo. Prvý rok ešte matka volávala na políciu, či nie je niečo nové, ale neskôr to už vzdala. „Už som tam potom ani nevolala, veď keby ho našli, tak mi dajú vedieť. Mala som pocit, že ich otravujem,“ dodáva.
Zúfalá matka je už zmierená s ťažkou ranou osudu. Aj keď v kútiku srdca ešte stále nezhasla posledná iskierka nádeje, že syn sa nájde, za tie roky čakania nadobudla presvedčenie, že už ho neuvidí. „Často tak rozmýšľam, čo si musel myslieť v tej poslednej chvíli života, to muselo byť strašné, čo prežil. Zo začiatku sa mi s ním aj často snívalo. Ale teraz sa mi už ani nesníva. Tak by som ho chcela vidieť,“ smúti roztrpčená žena. „Dva roky som aj smútok nosila.“
Pani Máriu trápi už len to, že nemôže svojho syna pochovať. Hľadá miesto, kde odišiel, miesto, kde by mohla zapáliť sviečku. Do poslednej chvíle je odhodlaná využiť všetky možnosti, aby toto miesto našla.
