PRÍBELCE. Vencami a partami si v minulosti pri rôznych príležitostiach dievčatá zdobili hlavy. Táto súčasť tradičného odevu bola doslova umeleckým dielom a často krát sa dedila z pokolenia na pokolenie. Aj dnes prezentujú folklórne súbory, či skupiny túto časť odevu, avšak, podľa odborníkov sú dnešné party, či vence podobou na míle vzdialené tým pôvodným.
„Dnešné vence, či party, ktoré používajú napríklad folklórne súbory, už vôbec nie sú také, ako bývali v minulosti. Zdobia sa väčšinou čínskymi umelými kvetmi a vyzerajú gýčovo,“ vysvetľuje etnologička Zuzana Balážová z Príbeliec. „Veľké kvety žiaria rôznymi farbami, sú tam pomiešané ruže s nezábudkami a vôbec to nevyzerá dobre. Kedysi všetko malo svoju formu a muselo spĺňať estetickú hodnotu,“ konštatuje odborníčka.
Jednou zo súčastí na výrobu vencov, či párt je boroštian. „Ide o malé kvietky, či iné voskové súčasti, z ktorých sa veniec vyskladal,“ vysvetľuje. Okrem boroštianu sa vo vencoch vyskytovali aj papierové, látkové kvety, sklenené duté perly, zrkadielka, trasilká a iné dostupné ozdoby.
Práve dnešná vzdialená podoba tradičných ozdôb hlavy, motivovala túto zanietenú folkloristku k tomu, aby oživila ich tradičnú výrobu. A tak vznikol zaujímavý projekt - Rekonštrukcia výroby tradičných párt a vencov. Projekt sa realizoval s finančnou podporou Ministerstva kultúry a prispela aj samotná obec Príbelce. Prvá jeho časť sa konala minulý rok v školiacom zariadení miestneho Agrodružstva Vínny dom v Príbelciach. „Prvá časť bola venovaná výrobe súčastí venca,“ priblížila autorka projektu. Druhou časťou projektu, ktorá zatiaľ čaká na svoju realizáciu, je samotná výroba party a venca.
Veniec, či parta
Medzi vencom a partou vo význame nie je rozdiel. Nosili sa v závislosti od regiónu. V niektorých regiónoch dievčatá nosili party, v iných vence. Veniec mal vždy tvar kruhu, ktorý sa dával okolo hlavy. Parta má rôzne podoby a tvary. „Napríklad na Cerovej vyzerá parta, ako keby ste mali na hlave prevrátené vedro, na Lešti vyzerala parta, ako lata, z ktorej viselo množstvo stužiek,“ uvádza pre lepšiu predstavu Zuzka.
Party zvyčajne bývali honosnejšie a prácnejšie na výrobu, ako vence, preto v niektorých regiónoch zanikli, alebo ich nahradili vence. „Parta z Dačovho lomu bola z kartóna, alebo lepenky, potiahnutá čiernou zamatovou látkou, ozdobená červenou saténovou látkou s množstvom flitrov a korálok. Zadná časť bola plná vyšívaných stúh, ktoré zakrývali neveste chrbát. Myslím, že v medzivojnovom období ľudia schudobneli, takže si nemohli dovoliť kupovať súčasti potrebné na výrobu párt, tak ich časom vymenili za vence, ktoré boli lacnejšie.“
V obciach Hrušov, či Príbelce, ešte stále môžeme pri rôznych cirkevných príležitostiach, alebo svadbách vidieť mladé dievčatá ozdobené vencami. Vence a party označovali status, znamenali, že nositeľka je ešte deva. „Keď mala žena na hlave čepiec, bol to znak, že je vydatá, mládenec tak vedel, že si ju už nemôže nahovárať, ale keď mala veniec, alebo partu, tak naznačovala, že je slobodná,“ hovorí o základnom rozlišovacom prvku. Podľa slov odborníčky, mal tiež veniec symbolizovať, že dievča je ešte panna. „Do vencov sa kombinoval aj rozmarín, ktorý bol symbolom panenskej poctivosti.“
V niektorých dedinách dievčatá nosili vence už na konfirmáciu, v Príbelciach mali vence výlučne svadobný charakter. „Dievča malo vence len dva krát v živote. Na tretie ohlášky išla nevesta do kostola s družicami, stála na kameni pred oltárom a vtedy mala prvý krát na hlave vence,“ hovorí etnologička s tým, že druhý krát a teda aj posledný, ich mala v svoj svadobný deň.
„Hrušov je katolícka dedina, tam na rozdiel od Príbeliec, dievky nosili vence pri viacerých cirkevných príležitostiach,“ dodala.
„U nás, keď umrelo dievča, tak ju pochovávali v dievčenskom oblečení, ale napríklad v Hrušove ju pochovali v svadobnom venci a vence na hlavách mali aj družičky, ktoré išli okolo truhly,“ vymenuje rôzne príležitosti, kedy tento symbol zohrával dôležitú úlohu.
Ako ďalej zdôrazní, rozdiel medzi evanjelickými a katolíckymi tradíciami v oblasti pokrývok hlavy, je aj v ich zdobení. „Evanjelici dodržiavali určitú striedmosť ich zdobenia, používali sa svetlé pastelové farby, bledomodrá, bledoružová a biela, kým katolícke dediny mali výrazné farby, červenú, krikľavo ružovú a podobne.“
Boroštianové ozdoby
Mnoho folklórnych skupín sa pri stvárnení tradícií vracia aj ku svadobným zvykom a obyčajom. Pri týchto programoch používajú svadobné vence, či party, ktoré nie sú identické s originálmi a zvyčajne majú problém ich zhotoviť, alebo zohnať. „U nás sa vence robili z látkových, alebo papierových kvietkov a tiež z boroštianu a práve tie voskované kvietky sa už v dnešnej dobe nedajú kúpiť. Preto je tento projekt zameraný na výrobu týchto kvietkov,“ vysvetľuje autorka hlavný zámer projektu.
Účastníci projektu sa pod odborným vedením lektorky Moniky Zapletalovej naučili, ako sa boroštian dá vyrobiť. „Som rada, že projekt bol úspešný a že sme získali finančné prostriedky na zorganizovanie trojdňového kurzu. Súčasťou bola aj odborná prednáška o tom, čo to party a vence sú. Neskôr sme sa učili vyrábať látkové, ale aj boroštianové kvietky,“ vysvetlila priebeh kurzu.
Na výrobu boroštianu použili súčasné materiály, ako je modelovacia hmota. „Vytvarovali sme ju do tvaru kvietku, alebo slzičky a potom sme ju sviečkou voskovali.“ V rámci kurzu sa účastníci neplánovane dozvedeli aj o iných technikách výroby súčastí vencov. „Mali sme to šťastie, že na kurz sa prihlásil aj mladý muž, etnológ zo Srbska. Priniesol si zo sebou raznicu a naučil nás ich spôsob výroby kvietkov, ktoré vyrážal z látok pomocou tej raznice,“ teší sa z obohatenia kurzu organizátorka.
Zuzka verí, že projekt bude mať pozitívny efekt a jeho účastníci naučia výrobu súčastí vencov a párt ďalších ľudí v regiónoch. „Tým sa folklórnym kolektívom otvorí možnosť dostať sa skutočne k autentickým súčastiam krojov,“ verí autorka projektu.
Pri otázke, čo ju motivovalo k myšlienke naučiť sa vyrábať originálne vence a party, prinesie veľkú krabicu. „Mám odložené vence ešte od mojej maminy,“ vysvetľuje a opatrne vyberá rodinnú vzácnosť. V tej chvíli je jasné, prečo je výroba vencov taká náročná.
Príbelské vence sa skladajú z troch, bohato zdobených častí. „Jednotlivé časti sa neveste prišívali o vlasy,“ približuje etnologička a zároveň dodá, že posledná nevesta sa v Príbelciach vo vencoch vydávala v roku 1972. Ešte sa však nájdu nevesty, ktoré idú na posledné ohlášky pod venci, alebo sa v nich aspoň vyfotia na pamiatku.
Nevesty pre krásu museli trpieť
Ak sa hovorí, že pre krásu sa musí trpieť, pre nevestu v príbelských vencoch to platí dvojnásobne. „O siedmej ráno jej všetky tri časti vencov prišili o vlasy. Vence vážili kvôli bohatej výzdobe aj niekoľko kilo,“ opisuje Zuzka a popýši sa svojim rodinným pokladom. Tradícia odčepčenia nevesty o pol noci, príbelskú nevestu od krásneho, ale ťažkého nákladu neodbremenila. „U nás nebola takáto tradícia. Nevesta mala vence na hlave do druhého rána, kým neskončil prvý svadobný deň. Keď si krátko oddýchla do domu prišli ženy – zavijárky a tie mladuchu začepčili do čepca. Potom sa začepčená mladucha v spoločnosti žien vybrala do kostola na vádzku, kedy ju do stavu ženy uviedol kňaz. Keď sa z kostola vrátili domov, začala zábavná časť svadby a vykrúcanka,“ približuje svadobnú tradíciu.
Pri prezeraní krásne vyzdobených vencov nás upútajú malé zrkadielka upevnené na drôtikoch. „Aj táto ozdoba mala svoj význam. Keď dievča malo na hlave vence, stávalo sa nevestou, už nebola statusom ani dievka, ani žena a ľudia verili, že bez statusu nie je chránená pred zlými silami. Preto na vence dávali zrkadielka, ktoré ako kráčala, hrali rôznymi odleskami svetla, čo malo odplašiť prípadné magické sily, ktoré by jej mohli uškodiť,“ uviedla na vysvetlenie.
Táto krásna súčasť našich ľudových odevov, síce, začala upadať do zabudnutia, našťastie sú nadšenci, ktorým záleží na udržiavaní tradícií, ktorých súčasťou je aj odev a sú ochotní nielen chrániť a uchovávať ich, ale aj objavovať a oživovať.
