POLTÁR. Michal vyštudoval hotelový a gastronomický manažment. Neskôr pokračoval v štúdiu na Námornej akadémii v Steitne v Poľsku. „Škola mi dala všetko, čo som vo svojej profesii využil a denne využívam. Veľa krát som sa v škole chytal za hlavu, načo mi tie informácie budú a dnes som za ne vďačný,“ spomína na svoje školské časy Poltárčan. „Aj keď som nebol excelentný študent, do dnes som vďačný svojim profesorom za všetko, čo sa im podarilo vtĺcť mi do hlavy,“ dodáva s úsmevom.
Najviac sa mu v praxi zišli jazyky a odborné predmety a preto sa snaží motivovať aj mladých, aby nasávali všetky tie informácie, ktoré sa im dnes zdajú zbytočné, ale raz možno zmenia ich život a pomôžu im splniť svoje sny, tak ako sa to podarilo jemu.
Denne dozerá na bezchybný chod lode
„Keď som mal 20 rokov odišiel som do Bratislavy za prácou a futbalom, keďže som bol aktívnym futbalovým rozhodcom. Vtedajšia priateľka našla v novinách inzerát a poslala ma to skúsiť. Bolo nás 1500 uchádzačov,“ hovorí o štarte svojej kariéry.
V inzeráte ho oslovil slogan Neseď doma a poď s nami precestovať celý svet. „Vtedy som sa tomu smial,“ konštatuje a jedným dychom doplní: „V januári som už ležal na pláži v Dominikánskej republike.“
Od vtedy svet oboplával trikrát, navštívil vyše 80 krajín a spoznal tisíce ľudí. Začínal ako asistent čašníka, potom nasledovala funkcia hlavného čašníka, supervízora a reštauračného manažéra. Dnes pracuje ako Operačný manažér pre Švajčiarsko-Holandskú spoločnosť. „Mojou náplňou práce je selektovať zamestnancov, školiť ich a pripravovať na sezónu, či už na lodi, alebo v hotely. Momentálne otváram 5*loď v Holandsku a dbám na to, aby v čo najkratšej dobe bolo všetko pripravené na sto percent,“ priblížil svoj aktuálny pracovný život.
Jeho hlavnou povinnosťou sú každodenné tréningy personálu, zadelenie práce, kontrola. Budíček má o pol siedmej, skontroluje všetky pracoviská, posádku a či je všetko pripravené tak, aby hostia dostali, čo očakávajú. „Potom ma čaká administratívna práca zväčša objednávky a inventúry, ale čo najčastejšie sa venujem aj hosťom, aby sa cítili príjemne. Podieľam sa aj na príprave jedál a sledujem, či je všetko urobené podľa noriem a požiadaviek hostí,“ zhrnie.
Práca je to náročná, ale ako sám tvrdí, keď má k dispozícii skúsený tím, všetko ide, ako hodinky. „Milujem tie dni, keď večer spokojne zaspávam a ráno spokojne vstávam a teším sa do práce. Je náročné byť zodpovedný za celý dav ľudí, ktorých som si ani sám nevybral. Možno ich ani nemám rád, nezdieľam s nimi nič spoločné a ktorí nemajú radi mňa,“ podotkne s tým, že človek musí poznať sám seba a vedieť, čo dokáže.
„V prvom rade ide o sebadisciplínu a túžbu zdokonaľovať sa a pracovať na sebe. Ruka v ruke ide s týmito vlastnosťami pokora,“ dodáva skromne. Svoje vlastnosti považuje za to, čo mu umožnilo získať prácu, o akej mnohí môžu len snívať. „Myslím, že za svoj úspech vďačím najmä svojej zodpovednosti a trpezlivosti. Bral som, beriem a aj budem brať túto profesiu vážne. Aj keď sa to nezdá, ale gastronómia mi stále má čo ponúknuť a stále sa posúva.“
Najviac mu chýba rodina
Michal priznáva, že ho zastihli aj chvíle, keď mal chuť to vzdať, no jeho vnútorná sila bola silnejšia. „Najúžasnejšie sú tie momenty, keď sa ráno prebúdzate vždy v inom meste, v inej krajine. Stretávate nových ľudí, učíte sa nové veci a získavate vedomosti a skúsenosti, ktoré sú na nezaplatenie,“ myslí si moreplavec, ktorý svoje zážitky z práce plánuje dať aj na papier.
„Chcel by som v knihe zachytiť veselé aj smutné príbehy z našej branže a vykresliť príbeh ľudí, ktorí odchádzajú do zahraničia s vierou lepšieho života. Verím, že do štyridsiatky sa mi to podarí.“ K tomuto nápadu ho motivovali zážitky, ktoré nosí v hlave ako vzácny životný poklad. Napriek všetkým prekrásnym miestam, ktoré v živote navštívil, za najväčšiu hodnotu považuje niečo celkom iné. „Najkrajším zážitkom je pre mňa, keď sa hosť úprimne poďakuje a odchádza šťastný. Keď sa moji kolegovia posúvajú, stávajú sa z nich profesionáli, to je satisfakcia za všetku tú drinu. Samozrejme, aj osobný kariérny rast. Vo svojich tridsiatich rokoch som sa stal hotelovým riaditeľom na riečnej výletnej lodi, čo by sa mi pri súčasnej situácii v gastronómii na Slovensku nikdy nepodarilo.“
Ani nádherné zážitky a vysnívaná práca, však, nemôže nahradiť všetko, čo musel v živote obetovať. „Mám päť ročného syna, ktorý už pôjde v septembri do školy. Ani neviem, ako ten čas uletel a viem, že ho už nikdy nevrátim. Preto sa snažím stráviť s ním čo najviac času. Verím, však, že všetko zlé je na niečo dobré a moje dieťa nebude musieť opustiť svoju rodinu kvôli práci.“
Aj Michal sa pokúšal kvôli rodine usadiť doma na Slovensku a dokonca zmenil aj profesiu. „Skúsil som chvíľu pracovať v školstve a musím dať naozaj klobúk dole pred učiteľmi a profesormi s čím musia v dnešnej dobe bojovať.“ No práca na Slovensku sa mu neosvedčila „Presvedčil som sa o tom, že u nás nepotrebujeme ľudí so skúsenosťami a vedomosťami zo zahraničia, aj keď sa snažíme prezentovať opak. Pravdu povediac, bolí ma srdce, keď sledujem akým smerom sa posunula naša gastronómia a cestovný ruch. Po osobných skúsenostiach som vieru na zmenu stratil a rozhodol som sa vrátiť sa opäť do zahraničia.“
Nenoste peniaze v hlave, ale vo vrecku
Svoje rozhodnutie neľutuje. Zaujímavá práca mu priniesla možnosť navštíviť miesta, ktoré by za iných okolností nikdy nevidel. „Navždy mi zostane v spomienkach Antarktída, pretože tam som si uvedomil, že to môžem zažiť len raz za život. Spoznal som aj naozajstný koniec sveta Ushuaia-Argentina. Fascinujú ma miesta, ktoré nie sú poznačené ľudskou činnosťou.“
Život nám neprináša vždy len pozitívne okamihy. Ani v Michalovom živote to nebolo inak. Aj keď na ne nerád spomína, navždy mu zostanú v pamäti spomienky na kolegu, ktorý ukončil svoj život skokom do mora, alebo na tragédiu lode Costa Concordia v roku 2012, kde pracovali aj jeho bývalí kolegovia.
Ak by si ešte raz mal vybrať svoju životnú cestu, určite by nemenil. „Rozhodol by som sa rovnako. Je dôležité dobre sa rozhodnúť.“ A práve to odporúča aj dnešným mladým ľuďom, ktorí stoja na prahu svojho životného rozhodnutia. „V dnešnej dobe, keď sa žiaci na základnej škole rozhodujú, čo ďalej po jej ukončení, každý chce byť právnik, bankár, doktor, manažér. Ale zabúdame na profesie, ktoré sú pre dnešný život veľmi dôležité a potrebné. Pochopili to už aj vo svete, že ak vymrie remeslo, budeme mať kapacity, ale nebudeme mať čo dať do úst,“ domnieva sa skúsený svetobežník.
„Pracoval som určitý čas aj ako náborový pracovník. Žiaľ v dnešnej dobe mladí ľudia rozmýšľajú veľmi komplikovane. Nie sú samostatní a hlavne sú nezodpovední. Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, ale žiaľ, mladí ľudia pracovať nechcú a ako výhovorka im postačí, že nie je práca, alebo že za 300 euro robiť nepôjdu.“ Pre všetkých tých, ktorí ale chcú vo svojom živote niečo dosiahnuť má jednoduché rady.
„Nebojte sa robiť chyby a chybné rozhodnutia. Najväčšou chybou je nerobiť chyby. Nenoste peniaze v hlave, ale vo vrecku.“ Najdôležitejšie je podľa Michala stanoviť si ciele a ísť do všetkého naplno. Inak to, podľa neho, ani nemá význam.
