LUČENEC. Klienti Domova sociálnych služieb Slatinka v Lučenci zohrali významnú úlohu pri rokovaní Organizácie spojených národov v Ženeve. V dňoch 4. a 5. apríla sa vyjadrili k téme dodržiavania práv ľudí so zdravotným postihnutím na Slovensku.
„Slovensko a ostatné krajiny ratifikovali v roku 2011 Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Jeho cieľom je zaviesť pozitívne zmeny vo vzťahu k zdravotne postihnutým. Vláda podávala v Ženeve správu o tom, ako sa dohovor podarilo za ten čas implementovať v praxi,“ vysvetlila Denisa Nincová, riaditeľka DSS Slatinka.
Povedali svoj názor na správu Slovenska
Ako ďalej priblížila, komisári OSN pozvali na rokovanie delegáciu zo Slovenska i zástupcov mimovládnych organizácií. „Myslím, že si nás vybrali preto, že sme na Slovensku priekopníkmi v oblasti deinštitucionalizácie domovov sociálnych služieb.“ Súčasťou dohovoru je aj bod, v ktorom sa krajina zaväzuje inštitúcie rušiť a postupne svojich klientov začleňovať do bežného života. V priebehu štyroch rokov to však na Slovensku v praxi zaviedla zatiaľ len Slatinka.
Riaditeľka sprevádzala v Ženeve svojich klientov Angeliku a Romana. „Je dôležité a našich klientov k tomu aj vedieme, aby boli schopní obhájiť si svoje práva. Keď sme na rokovanie prišli, najprv sme mali vypočúvanie za zatvorenými dverami, kde nám komisári dali priestor povedať svoj názor na správu Slovenska o zavedení dohovoru v praxi. Všetci sme sa vyjadrili ku konkrétnym veciam, ktoré by u nás bolo potrebné zmeniť.“
Mimovládne organizácie upozornili na stretnutí, že takmer 39-tisíc ľudí stále ostáva žiť v inštitúciách a vláda v tejto veci postupuje pomaly. Na Slovensku je 116 ústavných zariadení, kde žije spolu viac ako 100 ľudí. „Vláda nemá časový harmonogram pre národnú politiku deinštitucionalizácie, nedošlo k presunu verejných financií z ústavnej starostlivosti na komunitnú. Stále prevláda starý model prístupu k ľuďom so zdravotným postihnutím založený na kontrole a nie podpore.“
Slatinkári v Ženeve. (zdroj: DSS Slatinka)Z reálneho sveta bola vystrašená
Angelika Oláhová na vypočúvaní hovorila o svojich skúsenostiach v inštitúcií i po začlenení do spoločnosti. Do ústavnej starostlivosti bola umiestnená ako trojročná. V ústave prežila 35 rokov, kým jej zabezpečili službu podporovaného bývania. „Mala som 38 rokov, keď som odišla žiť do mesta. Bola som vystrašená. Nevedela som, ako vyzerá skutočný život.” Vďaka programu sa naučila nezávisle žiť a dnes býva druhý rok vo vlastnom byte spolu s priateľom..
Roman Vrábel je považovaný za odborníka v tematike debarierizácie, nakoľko je sám telesne postihnutý a tejto téme sa intenzívne venuje už niekoľko rokov. Členom Výboru OSN popísal, aká je obmedzená podpora nezávislého spôsobu života telesne postihnutých na Slovensku.
Bojuje za telesne postihnutých
Roman od rodiny odišiel do internátnej školy pre deti s telesným postihnutím ako šesťročný. „Na začiatku to bolo ťažké. Musel som za vzdelaním odísť do Košíc, kde boli vytvorené podmienky pre štúdium aj vzhľadom na moje zdravotné postihnutie. Vo Veľkom Krtíši, mojom rodnom meste, takéto podmienky neboli. Bolo to pre mňa veľmi náročné obdobie, bol som ďaleko a odlúčený od rodičov.”
V Košiciach si za štrnásť rokov našiel mnoho priateľov, ktorých však musel po skončení štúdia opustiť a opäť sa cítil sám. „Vrátil som sa do Krtíša, kde som nemal žiadnych kamarátov. Keďže som sa chcel niekam začleniť, prijal som pomoc Slatinky, hoci sú tam prevažne mentálne a nie zdravotne postihnutí klienti.“ Práve kvôli takýmto príbehom je podľa Romana nevyhnutné upozorňovať na dôležitosť vytvorenia vhodných podmienok pre život aj pre telesne postihnutých ľudí.
V Ženeve sa cítil dobre a je rád, že sa tak dôležitého rokovania mohol zúčastniť. „Cítil som sa skvele aj preto, že som tam bol s úžasnou skupinkou ľudí. Veľmi si ich vážim a som rád, že s nimi môžem spolupracovať. Aj vďaka ich pomoci a podpore sa môžem vo svojom živote posúvať ďalej aj napriek môjmu zdravotnému postihnutiu,“ uzavrel Roman.
