LUČENEC. Záchrana už takmer zabudnutého ľudového umenia povrazníctva a jeho prezentácia verejnosti bola cieľom tvorivej dielne, ktorá sa konala v nedeľu (5. júna) popoludní v priestoroch Novohradského múzea a galérie v Lučenci. Podľa slov jeho etnologičky Emílie Mázorovej dielňu viedol ako lektor Martin Feľbaba z Kokavy nad Rimavicou, ktorému sa podarilo zachrániť tradičný drevený mechanizmus na výrobu povrazov na tamojších lazoch.
"Princíp takejto výroby lana alebo povrazu spočíval v tom, že sa združovala a zosúkavala ľanová či konopná niť a udeľoval sa jej zákrut na dĺžku. To znamená, že ju výrobca zatáčal doprava alebo doľava. Ak chcel, aby bolo výsledné lano hrubšie a pevnejšie, zatáčal ho viac," priblížila postup Mázorová.
Povrazníctvo bolo v minulosti tradičným remeslom, podľa etnologičky si však ľudia bežne vyrábali povrazy a laná aj sami na takýchto špeciálnych drevených zariadeniach. "Tak, ako si napríklad doma tkali, snažili sa byť aj v tomto smere sebestační," vysvetlila Mázorová s tým, že profesionálni povraznícki majstri mali vyspelejšie a dokonalejšie vybavenie.
Vyrobené laná a motúzy mali kedysi všestranné využitie v domácnosti. "Motúzmi sa napríklad zaväzovali vrecia so zrnom, alebo ich využívali ženy pri nosení nákladu v plachtách na chrbte. Lanami sa preväzovali drevené vozy pri prevážaní sena či obilia. Využitie našli aj pri čerpaní vody vedrom zo studne, alebo pri ťažbe dreva a takzvanom spúšťaní stromov, teda ich spiľovaní a následnej preprave," dodala.
Povrazy však poslúžili napríklad aj pri výrobe detských švihadiel alebo hojdačky, ktorú si dnes v tvorivej dielni taktiež vyrobili. "Takéto tradičné hojdačky bývali veľmi jednoduché. Tvorilo ich brvno alebo doska, na ktorú boli uviazané dva povrazy a celé to bolo upevnené na hrubší konár stromu," načrtla etnologička.
