UTEKÁČ. Obec Utekáč sa môže pýšiť novou knihou. Autori Milan Pupala a Gabriela Huczmannová Šusteková v nej zachytili život v obci od konca 19. storočia až do roku 2013.
Ako informoval editor a grafik Mišo Šesták, kniha Utekáč na dobových fotografiách obsahuje 440 dobových fotografií s detailnými popismi, ktoré zháňali najmä medzi miestnymi ľuďmi a rodákmi. „Mojím zámerom je postupne zozbierať fotografie všetkých obcí v poltárskom okrese. Prvou lastovičkou je práve Utekáč. Keď sme sa stretli s Milanom Pupalom, mal už k dispozícii množstvo materiálu o Utekáči a tak dokončiť knihu už nedalo veľa roboty,“ priblížil Šesták. Najstaršia fotografia v knihe je z roku 1880, na posledných je zachytená ničivá povodeň z roku 2013. „Okrem života priamo v obci sme sa zamerali aj na okolité usadlosti. V poslednej kapitole sú opísané zvyky a tradície utekáčskych sklárov,“ opísal Šesták.
Autori knihy. (zdroj: Klaudia Kovácsová)Publikácia vznikla v spolupráci s miestnym občianskym združením PRVÁ ISKRA Utekáč, pomáhal i Dušan Kubinec. Za myšlienkou vzniku však stojí predseda združenia, Milan Pupala, ktorého cieľom bolo odovzdať dôležité informácie o obci ďalším generáciám. „Je to prvýkrát, čo sme sa my, obyčajní ľudia spojili a dali dokopy knihu. Sme posledná generácia, ktorá si staré časy pamätá a môže ukázať zašlú slávu našej obce aj tým neskôr narodeným,“ povedal.
Už ako chlapec rád fotografoval, preto je mnoho záberov uverejnených v knihe práve z jeho archívu. „Ako malý chlapec som si šetril na bicykel. Kamarát ma ale nahovoril, aby som si kúpil fotoaparát, aký mal aj on, že budeme chodiť spolu fotiť. Odvtedy je to mojou veľkou vášňou. Niektoré z fotiek mi ostali po mojom strýkovi, ktorý bol miestny fotograf, každú z nich si veľmi cením.“
Najstaršia fotografia v knihe z roku 1880. (zdroj: archív)Gabika Huczmannová Šusteková je rodená Utekáčanka, na pätnásť rokov však z dediny odišla. Na jej návrat ťažko spomína. Zlomilo jej srdce, keď videla úpadok rodnej dediny. „Mali sme tu všetko. Keď som odchádzala, sklárne prosperovali, obec žila, ľudia mali prácu, bola tu občianska vybavenosť, organizovali pravidelné podujatia. Potom však závod zatvorili a všetko išlo veľmi rýchlo dolu vodou,“ povedala zarmútene. Do knihy začala prispievať neskôr, ako Milan. „Bola som pôvodne oslovená na písanie textov k fotografiám, písanie ma vždy bavilo. Neskôr som sa do práce úplne pohrúžila, pomáhala som zbierať fotografie a kniha sa stala mojou súčasťou.“ Knihu tvorili pol roka, ďalší rok predtým zbierali potrebný materiál. „Hybnou silou bol Mišo. Vďaka nemu kniha vznikla takto rýchlo, veľa nám pomohol hlavne pri grafickej úprave fotografií a celej knihy,“ doplnil Pupala.
Kniha zachytáva bežný život Utekáčanov v priebehu desaťročí. „Je to o obci, fabrike, o ľudských príbehoch, o tom, ako u nás ľudia žili, čomu sa venovali a ako sa zabávali,“ opísala Gabika. Fotografie poskytli Utekáčania a okolití vrchári. Ako povedala Gabika, práve u vrchárov je každá fotografia pokladom. „Všetci boli šťastní, že to robíme, ešte nikdy okolité kolešne nikto takto nezmapoval. Po zalesňovaní vrchov a zoštátnení pôdy sa museli presťahovať poväčšine do Utekáča, mnohí i do vzdialenejších kútov vtedajšieho Československa. Takto budú môcť ukázať aj svojim vnúčatám, ako a kde, kedysi žili.“
Pohľad na miestnu skláreň. (zdroj: archív)Obaja autori sa zhodnú na tom, že v obci sa žilo na úrovni vďaka vychýreným miestnym sklárňam. Tie fungovali takmer dvesto rokov, až do roku 1998. Okrem úžitkového a okrasného skla vyrábali aj žiarovky a termosky, ktoré vyvážali do celého sveta, dokonca aj Afriky. V sklárňach pracovali takmer všetci z okolitých obcí. Ich výrobky boli vo svete vždy vysoko cenené. „Povyhrávali sme ceny v USA, Miláne, vyvážali sme i na Kubu,“ priblížil Milan. Ako zaujímavosť uviedol, že utekáčski sklári dokonca postavili gymnázium v Rimavskej Sobote. „Sklári boli v minulosti osobitná kasta. Od roľníkov a iných robotníkov sa líšili vo všetkom, mali i špeciálne stravovanie. Medzi ľuďmi boli uznávaní, ako odborníci,“ doplnila Gabika. Sklárne zatvorili v októbri 1998, čo výrazne postihlo celý región. „Poslednú zmenu, ktorá bola v závode, poslali domov s tým, že ich zavolajú, keď bude treba. Dodnes sa tak nestalo. Závod prežil monarchiu, prvú republiku, vojny, totalitu, no demokraciu neprežil,“ povedal Milan smutne. Mementom tejto smutnej udalosti sú ruiny sklárskeho závodu, ktoré v Utekáči stále stoja.
Kniha je prvým z piatich dielov, ktoré kolektív plánuje vydať. V týchto dňoch sa pustili do práce na ďalšej knihe. V jednom z nasledujúcich dielov sa budú venovať známym osobnostiam, utekáčskym rodákom. „Popri zbieraní materiálov na prvú knihu sme objavili mnoho zaujímavých ľudí, ktorí si zaslúžia osobitnú knihu. Naposledy som napríklad v dokumentoch objavil, že Utekáčan bol pri dobýjaní Berlína, ďalší bol v Kórejskej vojne, iní boli známi atómoví fyzici,“ priblížil Milan. Ďalšia kniha sa bude venovať sklárňam a technike, ktorá sa v nej využívala. Štvrtá bude o školstve, športe a kultúre, piata o zložkách národného frontu. „Mladí odtiaľto odchádzajú, starí vymierajú. My sme poslední, ktorí ešte dokážeme pozbierať materiály a uchovať našu krásnu históriu pre naše deti a vnúčatá. Je to naše poslanie, ktoré do bodky splníme,“ zakončila Gabika.
Obálka knihy. (zdroj: Archív Miša Šestáka)
