LUČENEC. Dúhový domček, denný stacionár pre ľudí so zdravotným postihnutím, funguje v Lučenci už tretí rok. Kvôli veľkému záujmu minulý rok rozšírili svoju prevádzku do dvoch budov, čím sa zväčšila aj kapacita zariadenia. Svoj voľný čas tu pravidelne trávi tridsať klientov z Novohradu i blízkeho okolia. V súčasnosti Dúhový domček zamestnáva siedmich ľudí, ďalší šiesti tu pracujú formou dobrovoľníckej činnosti. Medzi zamestnancami sú animátori, vychovávateľka či opatrovateľ.
Klienti Dúhového domčeka si kreatívne činnosti užívajú. (zdroj: Klaudia Kovácsová)Ako informovala Margaréta Žigová, riaditeľka stacionára, klienti sú rozdelení do skupín podľa závažnosti postihnutia a tomu prispôsobujú náročnosť ich aktivít. „Snažíme sa u klientov rozvíjať ich vzdelanie, motoriku a vedieme ich k väčšej samostatnosti v bežnom živote. Prihliadame aj na záujmy klientov a podľa toho zostavujeme plány aktivít,“ priblížila riaditeľka. Po prijatí klienta najprv zmapujú jeho zázemie, postihnutie, záujmy i nadanie. „Zisťujeme, v čom by sa mohol ďalej rozvíjať a podľa toho mu zostavujeme plán. Niektorí majú radi hudbu, niektorí radi tvoria, iní sú samotári. Snažíme sa toho pridŕžať.“
Stacionár je nezisková organizácia. Jeho chod sčasti financuje ministerstvo práce, na svoj rozvoj však zháňajú prostriedky cez fondy, granty či dobrovoľné príspevky. „Naposledy sme v zime zakúpili z grantu nábytok. Dovtedy sme mali opotrebovanejší, ktorý nám ľudia darovali. Podarilo sa nám z ďalšej dotácie kúpiť aj novú kuchynskú linku a kuchynský nábytok.“ V súčasnosti zháňajú peniaze na výstavbu altánku. Na dvore chýba tieň a lavičky. „Aby klienti nemuseli byť stále vo vnútri, najmä cez letné dni, potrebovali by sme to vyriešiť.“
Na dvore chýba klientom altánok. (zdroj: Klaudia Kovácsová)Všetci klienti stacionára sú dospelí, deťom inštitúcia určená nie je. „Väčšinou sú u nás mladí ľudia do 38 rokov, seniorov máme momentálne iba dvoch.“ Súčasťou ich každodenného programu je napríklad pracovná terapia - pomáhajú v kuchyni či záhradke. „Pomôžu navariť, imobilným klientom navaria kávu, vyčistia akvárium, polejú záhradku či pomôžu pri dreve.“ Naposledy pomáhali pri pokladaní dlažby na dvore. Pracovníčky sa s nimi učia matematiku, vedú relaxačné a tvorivé aktivity, biblioterapiu či aromaterapiu. „Hrávame s nimi aj loptové hry alebo kolky.“ K samostatnosti ich vedú aj pri nakupovaní a narábaní s peniazmi. V staršej budove zriadili malý obchod s maketami tovarov, kde si klienti trénujú počítanie a nakupovanie.
Podľa riaditeľky sa u nich učia i spoločenskému správaniu, fungovaniu v kolektíve, no stacionár je pomocou aj pre ich rodiny. „Odbremeníme ich aspoň počas dňa. Klienti si vyžadujú stálu pozornosť a starostlivosť. Rodiny si tak cez deň môžu oddýchnuť, či chodiť do práce.“ Progres u klientov vidia najmä v medziľudských vzťahoch. Podľa riaditeľky prichádzali niektorí klienti s plačom, dnes sa nevedia dočkať, kedy môžu opäť prísť. „Báli sa. Boli zvyknutí na svoje štyri steny doma, žili v izolácii. Tu si našli kamarátov, sú šťastní, že sa im tu venujeme a sú takpovediac stredobodom pozornosti.“
V Dúhovom domčeku sú všetci ako rodina. (zdroj: Klaudia Kovácsová)Jednou z takýchto prípadov je aj Zuzka. „Mala depresie, že nemá priateľov a okolie ju neprijalo. Keď ju sem mama priviedla, plakala.“ V domčeku si však rýchlo zvykla a pre ostatných dokonca vydala v spolupráci so zamestnancami knihu. „Je to taký manuál pre bežný život. Napísala tam, ako sa obliekať, učesať, základy hygieny, vybavovanie na úradoch či dokonca jednoduché recepty.“ Zuzka je šťastná, že konečne nie je zavretá doma a môže byť užitočná. „Rada sa tu rozprávam, mám tu jednu najlepšiu kamarátku. Rada aj vyrábam veci, naposledy som robila mydielka a anjelikov. Vždy to darujem pani riaditeľke,“ povedala s úsmevom. V domčeku našla svoj druhý domov. „Neviem si už predstaviť, že by som sem nechodila.“
Dúhový domček. (zdroj: Klaudia Kovácsová)Ďalší klient sa vďaka domčeku našiel vo výrobe videí a fotografovaní. Dvadsaťjedenročný Marek je telesne postihnutý, trpí detskou mozgovou obrnou. Stacionár navštevuje od novembra. „Som rád, že som konečne našiel miesto, kde môžem niečo vytvárať a zároveň sa niečomu priučiť.“ Zdokonaľuje sa vo varení, matematike a najviac ho bavia kreatívne práce. „Nedávno som tu dostal možnosť fotografovať a robiť videá. Urobil som už jedno na Deň matiek. Verím, že to nebude môj posledný počin,“ povedal so smiechom. Podľa jeho slov sa mu podarilo naplniť cieľ, s ktorým do zariadenia prišiel. „Potreboval som si nejako zaujímavo vyplniť čas, musím stále niečo robiť. Som rád, že som tu.“ Pochádza z Detvy a do Lučenca chodí pravidelne dvakrát do týždňa. „Keby bola možnosť chodiť častejšie, určite by som ju využil,“ zakončil. Marekove video si môžete pozrieť na konci článku.
Michal s Marekom. (zdroj: Klaudia Kovácsová)Dúhový domček je druhým domovom nielen pre klientov, ale aj zamestnancov. Dvadsaťpäťročný Michal pracuje v domčeku takmer od začiatku. Najprv prišiel na vianočnú oslavu zahrať na harmonike, stacionár i jeho klienti mu okamžite prirástli k srdcu. Začal tu pracovať ako dobrovoľník a pomáhal, s čím bolo treba. „Časom ma zamestnali a spravil som si kurz opatrovateľstva. Ale najužitočnejší som pri manuálnych prácach, keď treba niečo opraviť a podobne. Som tu jediný muž zo zamestnancov, takže vždy mám práce dosť,“ povedal s úsmevom. Zároveň vedie spomínanú pracovnú terapiu. Keď je potrebné vymaľovať, položiť dlažbu či nakálať drevo, zapojí do práce aj ostatných a vysvetlí im, ako na to. „Napĺňa ma to, už by som dotiaľto nedokázal odísť. Mám to tu rád,“ povedal Michal. „Aj klienti jeho. Keď má náhodou dovolenku, hneď sa naňho vypytujú, chýba im. Sme tu ako veľká rodina,“ doplnila riaditeľka.
Riaditeľka ukazuje provizórny obchodík. (zdroj: Klaudia Kovácsová)Spolupracujú aj s lučeneckým Domovom sociálnych služieb Slatinka. Vytvárajú spoločné programy, niektorí Slatinkári dokonca chodia tráviť svoj voľný čas práve do domčeka. „Skúšame si zladiť naše programy, ak náhodou ideme na výlet, snažíme sa chodiť spolu. Vlani sme boli na výlete v Košiciach i Bratislave. Tam sme sa previezli na lodi. Vybavili sme aj safari auto v zoologickej záhrade, takže aj imobilní klienti mohli nazrieť do ríše zvierat. Všetkým sa to veľmi páčilo,“ zakončila riaditeľka.
