LUČENEC. Život Mateja Zachara z Detvy je už ôsmy rok spätý s netradičným športom. Dvadsaťročný mladík patrí k svetovej špičke jednokolkárov. Vďaka tejto záľube sa stal Lučenec jeho druhým domovom, nakoľko je členom lučeneckého NovoCK Trial klubu. Do centra Novohradu chodí vyučovať jazdu na jednokolke dva až tri razy do týždňa. Na autobuse či za volantom ho však nestretnete, dochádza na bicykli alebo jeho obľúbenom jednom kolese. Jednokolkárska vášeň ho tiež zaviala do rôznych kútov sveta, napríklad do Taiwanu či Šanghaja.
Matej v Hongkongu. (zdroj: archív Mateja Zachara)Do Lučenca sa dostal vďaka kontaktom so Štefanom Nagyom, šéfovom miestneho NovoCK Trial klubu. „Na Slovensku je málo trialparkov, kde by som mohol trénovať. Ak aj boli, tak príliš ďaleko od Detvy,“ povedal Matej. Keď si už myslel, že žiadne vhodné miesto nenájde, náhoda ho spojila s Lučenčanom. „So Števom som sa zoznámil minulý rok na jednom podujatí v Tatrách. Keď mi povedal, že tu postavili trialpark, bol som príjemne prekvapený.“ Odvtedy spolupracujú a Matej do Lučenca chodí učiť malých jednokolkárov.
Jazde na jednokolke sa začal venovať v čase, kedy tento šport nebol v našich končinách príliš známy. „V letáku jedného supermarketu som zbadal, že majú v ponuke jednokolku. Bolo to v roku 2008 a presne si pamätám, že stála rovných tisíc vtedajších korún. Sám neviem prečo, ale veľmi som ju chcel a tak som vzal peniaze zo šibačky a utekal si ju kúpiť,“ povedal o svojich začiatkoch.
Slovenský jednokolkár v Peknigu. (zdroj: archív Mateja Zachara)Keď na ňu prvýkrát vysadol, zistil, že udržať sa na jednom kolese je omnoho zložitejšie, ako vysadnúť na bicykel. „Na internete vtedy nebolo toľko informácií o technikách, ako dnes. Nevedel som správne nasadnúť, ani si nastaviť sedadlo.“ Jeho prvé pokusy absolvoval v dome, lebo vonku pršalo niekoľko dní. „Skúšal som jazdiť z izby do izby. Televízor som tiež pozeral tak, že som sedel na jednokolke.“ Na ulici na prvýkrát prešiel desať metrov, o niekoľko dní už prešiel takmer kilometrovú ulicu.
Matej hovorí, že jazdy na jednokolke sa obávať netreba. Na prekvapenie z nej spadol menejkrát, ako keď sa učil jazdiť na bicykli. „Na jednokolke treba neustále šliapať do pedálov preto je človek pozornejší a opatrnejší.“ Na ulici v tých časoch pôsobil ako atrakcia a priťahoval pohľady okoloidúcich. „Mnohí ma nazývali aj cirkusantom, mňa to však nezaujímalo. Takmer od začiatku som chodil na jednokolke skoro všade a vôbec som sa nehanbil. Akosi som sa s ňou zžil od prvej chvíle.“
Matej pochodil Áziu. (zdroj: archív Mateja Zachara)K svetovej špičke sa dostal vďaka rokom tvrdej driny a disciplíny. Nevenuje sa len klasickej jazde, ale aj jazde na prekážkovej dráhe- unitrial, ľudí ohuruje trikmi- flatland a nedávno sa začal venovať aj zjazdu horských tratí- downhillu. „Pre väčšinu ľudí je nepredstaviteľné jazdiť dolu strmými svahmi na jednom kolese, no pre mňa je to jednoduchšie, ako na bicykli,“ povedal so smiechom. Na špeciálnej jednokolke, ktorú k tejto disciplíne potrebuje, sa zúčastnil downhillových pretekov dvakrát. Trénovať chodí s kamarátmi do Álp, kde zdolávajú horské priesmyky. O tom, že Matej má zvládnutú jednokolku v každom smere, svedčia aj jeho ocenenia. V unitriale získal dvakrát titul vicemajstra Európy, vo flatlande sa zas v rokoch 2013 a 2016 dostal do top osmičky. „O mesiac ma čakajú majstrovstvá sveta. Za cieľ som si stanovil umiestniť sa v top šestnástke.“
S malými jednokolkármi v Šanghaji. (zdroj: archív Mateja Zachara)Matej má rád výzvy a preto na jednokolke vyskúšal aj 42-kilometrový maratón. Spomedzi ôsmich jednokolkárov bol najrýchlejší a medzi 800 cyklistami skončil v prvej dvestovke.
Jeho vášeň ho zaviala aj do Ázie. Po skončení gymnázia ho kamarát zavolal do Šanghaja, kde študoval. „Od otca som v detstve dostal sľub, že mi raz kúpi jednosmernú letenku kamkoľvek na svete. Tak som to využil, zo svojich úspor som si doplatil na spiatočnú letenku a vyrazil som do Pekingu.“
Jednokolková škola v Ázii. (zdroj: archív Mateja Zachara)Do hlavného mesta Číny dorazil so sto eurami vo vrecku. Tam prežil jeden zo svojich nezabudnuteľných zážitkov. „Kamarát ma zobral na Veľký čínsky múr. Poznal jednu časť, kde nechodí veľa turistov. Napriek tomu, že je to zakázané, zajazdili sme si na jednokolkách priamo na múre.“
Po šiestich dňoch v Pekingu sa s kamarátom vybrali do Šanghaja. Cesta im vlakom trvala 19 hodín. Po príchode bol už Matej úplne bez peňazí. „Kamarát mi nejaké požičal. Chcel som si zarobiť na ulici predvádzaním trikov, no na každých sto metroch stála hliadka.“ Po mesiaci v Číne odišiel do hlavného mesta Taiwanu. Kamarát s ním bol týždeň, potom už ostal sám. Spočiatku sa bál a nevedel, čo s ním bude. „Bál som sa neopodstatnene. Ľudia tam boli veľmi priateľskí, nie je tam takmer žiadna kriminalita. Pokojne som si mohol nechať batoh na ulici, keď som sa šiel najesť.“
Potulky po Taiwane. (zdroj: archív Mateja Zachara)V Taiwane sa mu už podarilo živiť sa predvádzaním trikov na ulici. „Po čase som sa spriatelil s inými pouličnými artistmi. Boli veľmi milí, hoci sme boli konkurencia.“
Na ulici trávil celé dni, prespával v lacných hosteloch. Jednokolkou si denne privyrobil od 20 až do 300 eur. „Z toho som žil a šetril, aby som vedel vrátiť, čo som si požičal.“
Potulky po Taiwane. (zdroj: archív Mateja Zachara)Po čase sa cez kamaráta dostal k výbornej práci. „Bol som v organizačnom tíme jedného festivalu a býval som v 5-hviezdičkovom hoteli.“ Odvtedy považuje Tchaj-pej za svoj druhý domov. „Plánujem sa tam vrátiť, takže sa učím po čínsky.“
V Taiwane si Matej zarábal na ulici. (zdroj: archív Mateja Zachara)Svoju budúcnosť vidí spätú s jednokolkou. „Chcel by som sa stať manažérom a organizátorom jednokolkárskych podujatí. Láka ma aj otvoriť jednokolkovú školu, kde by sa tento šport vyučoval. V zahraničí je to bežné,“ zakončil Matej.
